V hrmote tankov šesťdesiateho ôsmeho mi išlo iba na jedenásty rok. Ktosi by si poťukal po čele: čože tu chlapče, rozumčekuješ? Ale ba!

Každým pórom som už pár rôčkov pred osudovou nocou 21. augusta s dychtivým chlapčenským obdivom hľadel, keď sa k mojim maltou a vápnom zafŕkaným maminým bratom, otcovi a ich priateľom, s ktorými stavali jednu z prvých súkromných chát na jazerách v Senci, približoval ujo Dubček. Na kus reči. Chlapskej, dobrotivej i úsmevnej. Veď aj bolo o čom, sám staval chatu na neďalekej miernej vyvýšenine. Prischol jej nadlho prívlastok Dubčekov kopec.

Prečo mi smutné výročie evokuje tieto sekvencie? Veď súcejšie by možno bolo velebiť obdivovaného Kryla, haniť nenávidenú mašinériu Brežneva... Mne sa ľúty čas akosi viac, aj ako novinárovi, vyjavuje v kontúrach, ktoré mali pokračovanie v príbehoch stretnutí s Alexandrom Dubčekom. Najskôr po viac ako troch desaťročiach, keď šéfredaktor vtedajšieho týždenníka Slobodný piatok Jozef Sitko, zvolával predstaviteľov kľúčových médií na debaty s politikmi.

...

Ľudo Pomichal

Celý príspevok si môžete prečítať v 33. čísle nášho týždenníka, ktoré vyjde dňa 16. augusta.

Oplatí sa nás predplatiť.