Viacerí čitatelia poznajú meno vynikajúceho vojvodcu Andreja Hadika. Pochádzal zo zemianskeho rodu. Má jazdeckú sochu na Budínskom hrade. Preslávil sa svojím husárskym kúskom, keď počas vojny s Pruskom s neveľkou jednotkou 3500 husárov obsadil 21. októbra 1757 Berlín. Nikto predtým ani potom také niečo nedokázal, pritom stratil v boji len desať mužov.

Mesto muselo zaplatiť výkupné, ktoré maršal poslal svojej panovníčke Márii Terézii. Medzi aktérmi husárskeho kúska bol ľahko zranený aj hrdina dnešnej historky Ladislav Škultéty – Gábriš.

Rodák (27. júna 1738) z vrchárskej dediny Mojtín neďaleko Považskej Bystrice v roku 1750 ako 12-ročný (!) vstúpil do vojska – a stal sa z neho cisársky večný vojak. Večnosť v jeho prípade znamenala, že bol v armáde zrejme rekordných 81 rokov a zúčastnil sa 22 vojenských ťažení, prežil 256 bitiek. Počas svojho života bol trikrát zranený. Okrem spomínaného podielu na husárskom kúsku proti Prusku bojoval aj proti Turkom (pri obliehaní Belehradu), v napoleonských vojnách. Ako 77-ročný sa zúčastnil vojenskej výpravy do Ruska. Zomrel 19. augusta 1831 na predmestí Aradu v dnešnom Rumunsku v aktívnej službe zástavníka pluku, ktorým bol vyše 40 rokov. Tu bol aj na nemeckom cintoríne pochovaný. Bol v službách štyroch cisárov: Márie Terézie, Jozefa II., Leopolda II. a Františka I.

275 rokov po narodení sa Ladislav Gábriš vrátil do rodnej zeme. Zaslúžene. Svoje životné úspory poukázal na výstavbu kostola a školy v rodnej obci. Vtedajší slovenský veľvyslanec v Rumunsku Ján Gábor (okrem iného spoluautor knihy „Sto rokov od Trianonu“ z roku 2020) na žiadosť Mojtínčanov zabezpečil prevoz pozostatkov, ktoré 27. júna 2013 slávnostne uložili vedľa kostola, kde o niečo neskôr postavili krásnu jazdeckú sochu husárskeho zástavníka Ladislava Gábriša.

Jozef Schwarz