Moja cesta po Slovensku pokračuje. Navštívila som hlavné mesto tejto malebnej krajiny – Bratislavu. Strávila som tam 5 nezabudnuteľných dní. Вolo to práve v deň mojich narodenín. Prišla som autobusom večer o 18. 08. Na autobusovej stanici som sa stretla so svojou kamarátkou Dariou, tiež študentkou z Ukrajiny a mimoriadne dobrou učiteľkou a človekom, ktorý vie naučiť nielen slovenský jazyk, ale aj žiť – Erikou Fajnorovou. Išli sme spolu na večeru do jednej z kaviarní autobusovej stanice a nákupného centra Nivy.

Keď sme uspokojili svoj hlad, vybrali sme sa na prechádzku do večerného mesta. Bola už dostatočná tma a Bratislava žiarila v rôznofarebných svetlách neónov a pouličných lámp. V ten nádherný večer sme videli žiariacu Starú radnicu, najstaršiu v krajine, jednu z najstarších kamenných stavieb, ktoré dodnes stoja v Bratislave. Jej veža bola postavená v 13. storočí.

Potom sme prišli na Hlavné námestie. Videli sme historické pamiatky aj moderné sochy. V Starom meste je historické jadro bohaté na starú, dobre zachovanú architektúru. Zastavili sme sa aj pri nádhernom Primaciálnom paláci, ktorý dnes funguje ako múzeum aj miesto kultúrnych, slávnostných či spoločenských podujatí. Je to jedinečný palác, ktorého strecha je zdobená kamennými sochami a čiernym biskupským klobúkom. Na nádvorí sa nachádza Fontána svätého Juraja, legendárneho rytiera, ktorý bojuje s drakom.

Prešli sme sa aj okolo Slovenského národného divadla. Pre mňa, ako človeka, ktorý bol v Bratislave prvýkrát, sa zdala každá budova originálna. Architektúra mesta je jednoducho úžasná. Keď sme teda prechádzali okolo divadla, od prekvapenia som otvorila ústa. Vyzeralo to tak krásne… Ak ho poznáte, isto mi dáte za pravdu, veď Slovenské národné divadlo je považované za jednu z najznámejších kultúrnych inštitúcií Slovenska.

Večernú prechádzku sme zakončili na veľmi príjemnom a pokojnom mieste v parku Gábora Barosa (do 1. júna 2021 Landererov park) neďaleko Šafárikovho námestia. Je tam pekná fontána s veľmi príjemným večerným svetlom. Dobre sa tam dá rozmýšľať, keď sedíš pred sochou ženy na lavičke, zdá sa, že myšlienky plynú a organizujú sa spolu s tečúcou vodou. Cestou k autu sme prešli popri Modrom kostolíku, ktorý na mňa tiež veľmi zapôsobil, nič také krásne som doteraz nevidela.

Na druhý deň šla naša skupinka, ktorá pozostávala z troch ľudí, do neďalekej dediny Marianka. Je tam úžasná studnička, ktorá dá nielen napiť každému, kto chce uhasiť smäd. Tá voda je liečivá, už stáročia tam chodievajú chorí pútnici. Ak nie je človeku dobre, stačí sa umyť touto vodou a bude mu lepšie. Skúšala som to aj na sebe. Navštívili sme aj Baziliku Narodenia Panny Márie s krásnou výzdobou vo vnútri.

Potom sme išli do Devína. Keď som prvýkrát počula ten názov, bola som veľmi prekvapená, pretože neďaleko Haliče, kde väčšinu času bývam, je dedina Divín, takže jedno písmeno robí rozdiel v stovkách kilometrov. V Devíne sme si pozreli majestátny hrad. Je jedným z národných symbolov Slovenska. Zaujímavosťou je, že veža hradu sa nachádza nad sútokom dvoch riek: Dunaja a Moravy. Miešanie dvoch riek je viditeľné, aj keď nevyleziete hore na hradný vrch. Zmena farby je výrazná. Tento hrad – jeho pozostatky, sú zaujímavou architektonickou a historickou pamiatkou, ktorá prežila toľko rokov a ešte stále stojí, hoci už nie v pôvodnej kráse, prekvapuje turistov nielen dobrým výhľadom do okolia, aj susediaceho Rakúska. Určite by ste ho mali navštíviť!

Internet občas klame alebo najlepšie zážitky vznikajú spontánne

Bol to veľmi rušný deň. V ten istý deň som zistila, že internet občas klame. Chceli sme ísť v Bratislave do kina Mladosť na nový film „Vitaj doma, brate!“, tak sme si pozreli rozpis premietaní na internete a naplánovali si, že to stihneme o 14:30.

Z domu sme odišli trochu neskoro, takže sme sa ponáhľali a museli sme aj pobehnúť, aby autobus neodišiel bez nás. Za zmienku stojí, že okrem tašiek, fotoaparátu a vody sme niesli aj dáždnik, pretože sa chystalo pršať. V tom zhone sme si nevšimli, že sme nastúpili do nesprávneho autobusu a bolo potrebné ísť trochu dlhšie. Tak sme sa zadychčaní dostali pred budovu kina, potiahli kľučku a zistili sme, že je zatvorené. Až potom sme videli tabuľu, kde bolo napísané, že predstavenie začína o 15:30… Internet klame?

Našťastie pre nás sme nemeškali, ale mali ešte hodinovú rezervu. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že najlepšie sú výlety alebo exkurzie, ktoré nie sú plánované a vznikajú spontánne. Preto sme sa rozhodli ísť do Bibiany, medzinárodného domu umenia pre deti. Bolo to nádherné. Aj keď už nie som dieťa, páčilo sa mi tam. Boli tam rôzne miestnosti, kde sa každé dieťa malo možnosť nielen zahrať, ale aj niečo naučiť. Boli tam napríklad miestnosti venované našej hlave a to nielen jej anatómii. V jednej miestnosti boli na stojanoch rôzne zvláštne hlavy: hlava v tvare kapusty alebo hlava s chrobákom v jej strede. Dole na tabuľke bolo vždy napísané, čo to znamená. V iných miestnostiach mohli deti rozvíjať svoje schopnosti v súvislosti s témou. Deti tu spoznávajú umenie a zároveň sa zabávajú aj učia.

Keď sme odtiaľ odišli, išli sme popri pamätníku bývalej synagógy, ktorú zbúrali pri výstavbe mostu a potom do Dómu sv. Martina v gotickom slohu. Je veľmi pekný. V tejto nádhernej architektonickej pamiatke boli kedysi korunovácie kráľov rakúsko-uhorskej monarchie, ale aj kráľovnej Márie Terézie.

Po neplánovanej exkurzii Starým mestom sme si konečne išli pozrieť film. Film bol zaujímavý. Je to príbeh o tradičnej balkánskej rodine Slovákov, žijúcich v Srbsku. Pri tomto filme sa dalo aj zasmiať, všimnúť si múdrosti a originálny pohľad tamojších ľudí na veci, ktoré sa dejú okolo nás. Ak budete mať možnosť, určite choďte na tento film, neoľutujete! Vo výbornej nálade sme sa vrátili domov cez krásne Hviezdoslavovo námestie s množstvom typických kaviarní a reštaurácií. Pri pomníku H. Christiana Andersena som sa dozvedela zaujímavú skutočnosť, že tam pri jeho soche stálo aj káčatko, o ktorom písal Andersen, no čoskoro po inštalácii ho ukradli a dnes už to vedia len tí, čo boli na vernisáži.

V posledný deň v Bratislave sme išli s Dariou do ZOO. Je tam veľa zvierat a bolo vidieť, že sa o ne starajú. Najväčšiu radosť som mala z pohľadu na vzácnu pandu červenú, ktorú sme si hneď nevšimli, lebo spala na strome. Tešila som sa, že som videla lemurov a klokanov. Nebola som po prvýkrát v zoologickej záhrade, navštívila som ju vo viacerých krajinách, no aj tak ma neprestanú udivovať všetky tieto roztomilé zvieratká, od ktorých sme na dosah ruky a oddeľujú nás len sklo alebo klietky.

Za krátky čas pobytu na Slovensku som mala tie najžiarivejšie pocity. Bratislava mi dala naozaj nezabudnuteľný zážitok pokoja a pôžitku z architektúry, prírody a priateľského prístupu miestnych obyvateľov. Určite sa sem vrátim, aby som toto mesto lepšie spoznala.

Júia Starčuková

Foto: autorka