„Miluj umenie, zušľachtíš svoj vlastný život,“ hlásal sarvašský rodák, maliar Juraj Ruzicskay (1896-1993).

Vo svojom živote precestoval kus sveta, ale od roku 1960 sa najčastejšie pohyboval v trojuholníku Budapešť – Paríž – Sarvaš. Atmosféra mestečka v Békešskej župe, ktorú pred 295 rokmi osídľovali Slováci, je ideálnym miestom na tvorbu. V tichu Alžbetinho parku, obklopený zeleňou stromov, stojí letný dom – ateliér. Ruzicskay ho daroval mestu. Dnes je v ňom múzeum. Je úžasné, že už niekoľko rokov sa v júli stáva opäť aj tvorivým centrom pre tých, ktorí napĺňajú jeho krédo. Učia sa nové maliarske techniky, kreslia, experimentujú – tvoria.

Ďalší sarvašský rodák, profesionálny umelec Štefan Korbely už roky vedie vekovo rôznorodú skupinu nadšencov, ktorým učarovali farby. Učí ich nielen zachytiť detail, precvičiť si kresbu, objavovať farebné odtiene... Jeho obrazy majú osobitý štýl, špecifické farby a tvary, abstrakciu i jej variácie. Impresionisticky zobrazuje prírodné scenérie či kvety. Podľa neho obraz je „spôsob tichej komunikácie...“.

Tohtoročný ateliér bol rušný. Miešali sa tu energie minulosti a hľadania umeleckého sebavyjadrenia súčasníkov. Miešali sa aj farby aj vrava. Tí, ktorí majú slovenský pôvod, si, započujúc slovenčinu, spomenuli na reč svojich predkov. Keby sme sa „dovrávali“ častejšie, z pamäti by sa im vynorili aj ďalšie slová. Opýtala som sa Štefana Korbelya, rodeného Sarvašana, aký je jeho pôvod. Aj jeho starí rodičia doma hovorili po slovensky, ale už nežijú a s nimi odišla z jeho života aj slovenčina.

Na sklonku leta 2017 sa v Ruzicskayho ateliéri bude konať výstava diel z týždňového maliarskeho sympózia. Ak prídete 26. augusta do múzea, stretnete osobne aj autorov obrazov. Kráčajú životom podľa motta umelca, ktorý do fresky na svojom ateliéri vpísal aj slová v rodnej reči svojej matky: „Na kraj vody sadla, horce zaplakala...“

Erika Fajnorová

Foto: autorka