V niekdajšom kine v Cinkote na Zuzanu usporiadala Slovenská samospráva XVI. obvodu na čele so Zuzanou Szabóovou podujatie, na ktorom ponúkali hosťom pravé fašiangové pampúšiky.

Veľa ich napiekla členka miestneho štvorčlenného slovenského zboru Marica Slauková. Vie robiť krásne nadýchané, ľahučké šišky. Keď sa pustí do práce, pod 150 nesmaží. Rada nielen pečie, prezradila mi, ale aj spieva. Aj preto je členkou Speváckeho krúžku na zachovanie tradícií v Cinkote. Vedúcou zboru je Katarína Gazsóová, zbormajsterkou rodáčka z Čemeru Valéria Mišková, ktorá učí spev v Malej Tarči. Raz týždenne, vždy v pondelok, sa stretávajú na hodinovú skúšku, ale keď sa pripravujú na vystúpenie, skúšajú dvakrát týždenne. Spevácky krúžok vznikol v roku 1999, keď sa pripravovali osláviť 300. výročie príchodu predkov z Hornej a Dolnej Mičinej na vyľudnené panstvo Benickovcov. Už medzi zakladajúcimi členmi boli najmä ženy vo veku 50-65 rokov. Postupne ich ubudlo, dnes má zbor spolu s dirigentkou 11 členov. „Zlanárili“ však dvoch mužov, ktorí nielen spievajú, ale, ako sme videli na pampúšikovom podujatí, aj tancujú. Veselo vykrúcali členky zboru. V takejto zostave začali nacvičovať asi pred piatimi rokmi, keď sa transformoval páví krúžok v neďalekom Čemeri a za zachovanie speváckej skupiny sa zasadil tamojší kantor Michal Tóth. Ujo Miško zozbieral miestne ľudové piesne a zostavil ich poradie pre jednotlivé okolité obce. – Urobil akési kytičky piesní – povedala Marica. – Z Moďoródu, Bagu, Čemeru, ale aj z rôznych regiónov Slovenska. Nespievame všade tie isté. Keď si vyberieme takú kyticu pesničiek, ktoré sme dlhšie nespievali, veru si ich musíme znova nacvičiť. Odkedy nás Miško navždy opustil, nemá nás kto manažovať. Aby nás pozývali na vystúpenia, tak by nám mal niekto robiť reklamu, nie? Keď nedostávame pozvania, tak naša práca stratí motiváciu. Teraz si nemôžem sťažovať. V druhej polovici apríla sa chystáme do Héhalomu na 3. zakáľačkový festival. Premýšľame, s ktorými pesničkami sa pripraviť. Mohli by sa im páčiť aj slovenské ľudové piesne.

Veruže by potrebovali niekoho, kto by ich manažoval, ale kto by to mal byť? Niekto mladší?

– Mladší nemajú na nič čas. Naháňajú sa v práci, ako aj moja 37-ročná dcéra. Ráno odchádza z domu a vracia sa až večer. Ako by sa jej malo chcieť večer vyspevovať? Pritom má dobrý hlas. Ja z čistého srdca milujem naše slovenské pesničky. Skúšame v evanjelickom zborovom dome. Náš bývalý presbyter Paľo Krekács mi vždy vraví, nech zaspievam tú našu cinkotskú: „Keď som išiel cez velikú bránu, vrana na mňa smutne kvákala“..., prečo mu práve tá tak utkvela v pamäti, neviem. Rada spievam aj pesničku z Veľkej Tarče „Už je dievča, už je naše“...

Marica sa činí nielen v slovenskej samospráve a v speváckom krúžku, ale aj v Klube slovenských klebetníc, ako sa nazvali ženy, ktoré sa raz týždenne stretávajú s členkou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Etelkou Rybovou, aby sa zdokonaľovali v slovenskom jazyku, a to formou voľnej konverzácie. Keď sme sa zhovárali, práve sa na stretnutie chystala. Nie, nepísala si úlohu, ale práve piekla snehové gule. Hoci, to mi prezradila vedúca klubu, Marica býva najlepšie pripravená. Vari len nebolo úlohou naštudovať si po slovensky recept na snehové gule a potom ich upiecť?

Erika Trenková

Foto: autorka