Kultúrny dom Bélu Kálmánfiho a Dedinské múzeum v Číve usporiadali týždenný tábor pre deti, v rámci ktorého mladí obyvatelia podpilíšskej obce mali možnosť bližšie spoznať svoju minulosť.

Cieľom tábora bolo nadviazať na tradičné ľudové popoludnia, ktoré organizovali pred väčšími cirkevnými sviatkami či na počesť ročného obdobia. Okrem toho vysloveným cieľom organizátorov bolo dať možnosť deťom a mladým vo veku 12 až 20 rokov spoznať minulosť svojej rodnej osady, nakoľko za ostatné roky už nie je vo zvyku hovoriť o zvykoch v užšom rodinnom kruhu. Stálym miestom tábora bolo dedinské múzeum, kde každý deň čakal účastníkov iný program. Vždy sme sa zamerali na jednu tému, s ktorou sme sa zaoberali z rôznych uhlov pohľadu. Okrem vytvorenia si blízkeho kontaktu s kultúrnymi hodnotami bolo našim dôležitým cieľom aj spoznanie miestneho nárečia, ktoré používa stále menej obyvateľov a v škole sa učia literárnu slovenčinu týždenne iba štyri hodiny. Spoznanie miestneho nárečia si vyžadovalo oboznámiť sa s materiálnou a hmotnou ľudovou kultúrou, so životom v dedine z etnografického hľadiska. Deti počúvali tieto historky ako rozprávky a vtedy som si uvedomila, že mne o týchto veciach rozprávala ešte stará mama. Ony počujú o týchto reáliách iba od svojich pedagógov, čo je samozrejme celkom iný vzťah ako s rodinnými príslušníkmi. Spracovali sme nasledujúce témy: sedliacky dom, sedliacka porta, spoločné dvory, veľké rodiny. Hneď prvý deň sme venovali spoznaniu bližšieho okolia miesta nášho tábora, teda dedinského múzea. Deťom sme rozdali aj výskumnú tému, ktorú spracujú do septembra, kedy sa stretneme a vyhodnotíme výskumy. Dvojiciam sme vybrali jeden čívsky dom, ktorého históriu spracujú nielen z hľadiska stavby, ale aj z hľadiska rodiny, ktorá ho obýva. Podľa našich predstáv pripravíme výstavku z diel detí pre širšiu verejnosť podpilíšskej obce v kultúrnom dome.

Druhý deň sme venovali deťom: rozprávali sme sa o tom, aké bolo ich postavenie v rodine, aké boli ich úlohy a aké hračky mali. Pripravili sme dokonca textilné lopty, aj sme sa s nimi zahrali. Tretí deň sa niesol v znamení gastronómie. Okrem tradičnej čívskej kuchyne sme spoznali aj zvyky počas väčších sviatkov, pôstu a pod. Samozrejme ani tento deň neprešiel bez praktickej ukážky. Pripravili sme miestnu špecialitu zo zemiakov: neslýchanú babu, ktorá má iné pomenovanie v každej Slovákmi obývanej osade. Niekde ju volajú gerhene, inde placky. Počas nášho tábora sme sa venovali aj tradičným ľudovým remeslám, ako sú napríklad obuvníctvo, vápenkárstvo, kamenárstvo, baníctvo či výšivkárstvo. Na pomoc nám boli predmety vystavené v izbe remesiel. Posledný deň sme sa v predstavách obliekli do najkrajších ľudových krojov. Hovorili sme o tom, aké kroje nosili pri jednotlivých príležitostiach ženy a muži. Pripomenuli sme si, že jestvovali osobitné šaty na prvé sväté prijímanie a na birmovku a zmienili sme sa aj o zvykoch počas svadby či úmrtia.

Veríme, že sme vzbudili pozornosť mladých o tradície, ktoré ešte žijú medzi nami, ale čoraz viacej ustupujú do úzadia. Začala sa formovať komunita, s ktorou by sme chceli pokračovať od septembra v rámci národopisného krúžku.

K. Čapuchová (ef)