Začiatkom októbra sme boli na školskom výlete vo Vyšehrade.

Ráno o pol ôsmej sme netrpezlivo čakali na autobus, ktorý aj rýchlo prišiel. Obsadili sme si miesta a výlet sa mohol začať.

Cesta trvala asi poldruha hodiny. Autobus sa zastavil vo Vyšehrade pri prístave, kde nás čakala sprievodkyňa, ktorá nás odviedla na prvú zastávku nášho výletu na Šalamúnovu vežu. Oboznámili sme sa s históriou veže a potom sa nám predstavil ozajstný rytier Rytierskeho rádu svätého Juraja. Najprv nám rozprával o rytierskom živote v stredoveku a potom nám predviedol stredoveké rytierske zbrane a oblečenie. Po zaujímavej ukážke sme mohli vyskúšať niektoré zbrane. Aj naša pani učiteľka si obliekla krúžkové brnenie, z ktorého sa mohla vyslobodiť iba s pomocou mojich spolužiakov. Po našej bojovnej nálade prišla „stredoveká” renesančná tanečnica, ktorá nás naučila niekoľko tancov. Bolo nám tam veľmi veselo. Keď sme sa všetci vytancovali, pešo sme vystúpili na hrad. Bolo to namáhavé, ale prežili sme to. Na hrade sme sa dozvedeli veľa užitočných vecí o Kráľovi Matejovi.

Najviac sa nám páčil prekrásny výhľad a panoptikum. Dozvedeli sme sa, že históriou hradu sa začal zaoberať už roku 1866 Jozef Viktorín. Bol to slovenský farár, spisovateľ, prekladateľ a jeden zo zakladateľov slovenského spisovného jazyka. Po obhliadke hradu sme sa vybrali opäť pešo po ceste, ktorú dal postaviť Jozef Viktorín, dolu do reštaurácie Čierny havran, kde sme dostali obed. Vyprážaný rezeň s opekanými zemiakmi, chutný džús a koláčik sme si naozaj zaslúžili. Exkurzia pokračovala návštevou paláca Kráľa Mateja. Pozreli sme si pozostatky Herkulesovej fontány, ale aj jej rekonštrukciu, ktorá je zobrazená aj na tisícforintovej bankovke. Naša sprievodkyňa ukončila prehliadku malým kvízom. Za každú dobrú odpoveď sme dostali darček. Na záver tohto nezabudnuteľného dňa sme sa vybrali na hodinovú plavbu po Dunaji. Z lode sme obdivovali krásy dunajského ohybu a západ slnka.

Výlet sa, bohužiaľ, skončil, a museli sme sa vrátiť do Budapešti. Cesta domov bola veselá a zachovali sme si milé a nezabudnuteľné spomienky.

Elizabeth Kollárová, štipendistka