V pamiatkovom dome na ulici Alkotmány usporiadala slovenská národnostná samospráva spolu so svojou občianskou organizáciou, Slovenským klubom, deň otvorených dverí pre deti základných škôl prvého stupňa, aby ich zoznámili s tradičnými remeslami našich predkov.

Oslovili sme riaditeľov troch základných škôl, či by mali záujem pozrieť sa, a aj si osvojiť a vyskúšať niektoré z remesiel. Prihlásilo sa 19 tried. Dokopy sa k nám prišlo pozrieť v prekrásny slnečný a teplý pondelok 500 detí so svojimi triednymi učiteľmi.

Ešte pred vchodom na veľký dvor slovenského domu oboznámila žiakov predsedníčka slovenského voleného zboru Alžbeta Szabóová s akciami, ktoré organizujú na tomto mieste po celý rok.

Mnohé z detí už boli aj na iných kultúrnych podujatiach buď s rodičmi, alebo so školou, ale veľmi radi sa sem vracajú. Každoročne sa na pôde pamiatkového domu koná približne desať akcií prevažne národnostného rázu, na obohatenie a zoznámenie sa s tradíciami našich predkov.

A teraz o remeslách.

Učiteľky už vopred, podľa ponuky, nahlásili žiakov svojej triedy na jedno - dve alebo aj viac remesiel, ktoré by si chceli pozrieť.

Dvor sa niesol v duchu slovenských ľudových piesní, ktoré spríjemňovali atmosféru akcie.

V kuchyni pamiatkového domu staré babky v národnostnom odeve driapali pri stole husacie perie, rozprávali si príhody, žarty, hádanky a spod ich šikovných rúk vychádzalo odriapané krásne páperie. Deti s vypúlenými očkami lipli na ústach bývalej správkyne Matildy Szigetvölgyiovej, ktorá si zaspomínala na driapačky vo svojom detstve. V miestnosti bolo ticho, deti pozorne počúvali a mali aj veľa otázok.

Na dvore hneď za kuchyňou ujo Paľko uviazal z husacieho kostnatého peria pierko na mastenie. Bola to naozaj precízna ručná práca, motúzkom krásne omotal pár kúskov tvrdého peria, čo mu trvalo približne 15 minút. Šikovnejšie dievčatá sa hneď dali do práce, ale ich ručičky boli slabé na sťahovanie motúzka, tak im ujo trochu pomohol.

Trochu nižšie na dvore ujo Janko s ujom Jožkom plietli košíky a zhotovovali s príchodom Veľkej noci šibáky pre mládencov. Túto prácu si deti len prezreli, bola trochu namáhavá, ale aspoň pri šibáku pomohli držať vŕbové prútie a ujovia ich plietli.

Ujo Ďurko zas deťom ukázal, ako zhotovovali naši dedkovia z hrubších agátových halúzok porisko na záhradné náčinie (lopata, rýľ, hrable). Všimli sme si na podujatí, že o mužské remeslá sa zaujímali skôr dievčatá a chlapci zas o ženské.

Členky slovenského klubu pripravovali cestoviny pomocou malej doštičky a pierka, ktorým ho zrolovali do tvaru slimákov. Túto prácu naozaj šikovne zvládli práve chlapci.

Nuž a raritou pre deti bolo zhotovovanie pukancovej kukurice (čo deti tak poznajú len tak, že je vo vrecúškach, dá sa na 3 minúty do mikrovlnky a je hotový popcorn. A to, že videli starý randlík s pokrievkou, do ktorého dala teta Marika tvrdú kukuricu, trochu oleja a štipku soli, zakryla a na platni sporáka poťahovala sem a tam a o pár minút začala kukurica v randlíku pukať, keď pootvorila pokrievku, tak vypučané kukuričné semená začali vyskakovať z randlíka. To sa deťom náramne páčilo, nehovoriac o chuti týchto pukancov. Na dvore sa škriepili, ktoré sú lepšie, tie dnešné z mikrovlnky, alebo tie z randlíka. Zvíťazili práve dobové, z randlíka.

Ženy so slovenského klubu ukázali deťom aj prípravu háčkovaných vajíčok, mohli si vyskúšať urobiť aspoň pár očiek háčkovacou ihlou a spojiť do kruhu.

Nuž, ale to sú už ručné práce a tie sa, žiaľ, v dnešnej dobe na školách deti neučia. Je preto na nás, aby sme deti, ktoré majú záujem o ručné práce, uviedli do sveta tejto techniky a naučili ich to v našom krúžku ručných prác.

Keďže v pamiatkovom dome na dvore pri stodole máme aj pec, tak sme deťom ukázali, ako sa pečie chlieb a pripravujú chlebové dobroty. Deti mali možnosť spolu s tetami - Magdou, Ankou, Erzsikou pripraviť chlebový langoš. Nuž a ten deťom naozaj veľmi chutil. Stáli v rade ako vojaci a niektorí sa postavili znova aj na repete.

Pod veľkým orechom zas videli a aj sami skúsili pomocou hrnčiarskeho majstra Štefana Licska zhotoviť z hliny pohár a tanier. Tento úkon sa páčil všetkým deťom a boli by pri ujovi ostali i dlhšie, ale hodina je hodina a museli sa vrátiť do školy na vyučovanie.

Deti s mnohými získanými znalosťami ešte neopustili dvor našich Slovákov, lebo za stodolou sme pre ne pripravili starodávnu detskú hračku na orechy.

Na stojanoch v rozličných výškach je rúrka. Na konci jednej je klátik a na ňom kladivko. Keď do vyššie postavenej časti rúrky vložíme orech, ten sa skotúľa, padne na klátik a vtedy treba s veľkou šikovnosťou udrieť na orech. Zdá sa to veľmi ľahké, ale nie je. Výslužkou bolo, že kto rozbije orech, ten ho aj môže zjesť. Deťom sa táto hra naozaj veľmi páčila. Na veľkom trávnatom priestore si mohli trochu zašantiť, popreháňať sa, zahrať sa na chytačku.

Z poďakovaní detí, učiteliek a aj písomnej gratulácie od riaditeľov škôl vyplýva, že sa im náš program páčil a radi k nám chodia. Už vopred oznámili, že prídu aj o rok, len nech na nich nezabudneme a pripravíme zas niečo podobné.

Alžbeta Szabóová