V posledný vyučovací deň novomestskí ôsmaci vo sviatočnom oblečení, s kapsami na ramenách, sprevádzaní pätnástimi zvoneniami, opustili naposledy svoju triedu, obsiatu ružovými lupienkami, aby sa ešte raz zoradili na školskom dvore.

No v tento zvláštny deň školského roka ich miestom nástupu nebol posledný rad za ostatnými mladšími ročníkmi ako inokedy. Nastúpili priamo pred všetkých prítomných, rodičov, starých rodičov a hostí tohtoročnej slávnostnej rozlúčky.

Nasledovalo sedem citátov od siedmich tried, ktoré dostali do vienka lúčiaci sa ôsmaci od svojich spolužiakov. Mladším školákom sa zase v mene lúčiacich za najstarších poďakovali Noémi Nóra Tóth a Žofia Zsupkó. Peter Hornyák básňou Milana Rúfusa Slovenčina vyznal svoj vzťah k nej, na čo po jeho prednese nadviazala aj riaditeľka školy Júlia Kuczik. Na úvod slávnostného príhovoru totiž ocenila úsilie štyroch žiačok 8. triedy, ktoré k základnému vzdelaniu sa prihláškou na štátnu jazykovú skúšku stredného stupňa podujali využiť poznatky získané za osem rokov. Pripravovala ich hosťujúca učiteľka Dagmar Kötelešová, ktorá k úspešnej činnosti školy prispela aj vedením speváckeho zboru a koordináciou dramatického krúžku.

V rámci slávnosti spomenuli destinácie partnerských škôl novomestskej slovenskej školy, ktoré ôsmaci aj navštívili na Slovensku, v Grécku, Turecku a Litve. Zrekapitulovali úspechy na regionálnych a celoštátnych súťažiach. Počas ôsmich rokov sa v tejto triede odmeňovali hlavne dobrí atléti. No škola svojou bohatou krúžkovou činnosťou prispela mestu aj tanečníkmi do folklórneho súboru. Žiaci 8. triedy sa poďakovali slovenskej škole aj za zážitky na lyžovačkách, korčuľovaní, ako aj za nezabudnuteľné chvíle počas medzinárodných táborov.

A tak po spoločne strávených rokoch cesty od detstva do rokov puberty učiteľskému zboru slovenskej školy ostáva len veriť, že lúčiaci sa ôsmaci si uvedomia váhu slov Francisa Bacona, podľa ktorých poznanie je moc.

(jk)