V rámci programu Otvorené dvere umenia bol hosťom Múzea Samuela Tešedíka v Sarvaši významný spisovateľ so slovenskými koreňmi, laureát Kossuthovej ceny Pál Závada. Mladí organizátori stretnutia chceli priblížiť autora a jeho dielo obyvateľom mesta.

Moderátorkou podujatia bola vedúca Katedry slovenskej literatúry a jazyka Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity Katarína Maružová Šebová, ktorá na úvod predstavila prítomným Pála Závadu, rodáka zo Slovenského Komlóša.

Mottom stretnutia bolo: „Počuť, doplniť a povedať ďalej“. Táto ústredná myšlienka stála v popredí celého rozhovoru. Otázky moderátorky sa často vzťahovali na Závadovu spisovateľskú stratégiu. Dozvedeli sme sa, že postupom času sa transformovala. Mnohí spomedzi jeho bývalých informátorov, na ktorých spomína s veľkou úctou a láskou, už opustili rady živých. V jeho románoch sa preto čoraz zriedkavejšie vyskytujú pôvodné zdroje, ale vždy sa nájde zárodok skutočna, z ktorého sa zrodí motív románu. Pál Závada nazval svoju tvorivú činnosť „spisovateľskou bosoráckou kuchyňou”.

- Prečo máte rád fotografie? - spýtala sa moderátorka.

- Je to akási zvedavosť. Vždy sa snažím pozrieť do minulosti. Fotografie mi veľmi veľa prezrádzajú, sú organickou súčasťou sociografie. Môj záujem o fotografie neprestal ani vtedy, keď som prešiel do sveta fikcie a začal som písať krásnu literatúru. Ba čo viac! Veľmi ma vzrušuje otázka, či sa dá adaptovať fotografia? Či sa dá hrať s fotografiou a fiktívnym textom tak, že môj príbeh umiestnim do minulosti a zasadím doňho archívny záber, o ktorom tvrdím, že zobrazuje moju hlavnú postavu. Myslím si, že takto by sa zrodila napínavá interferencia, porucha, veď ako môže zobrazovať jedna konkrétna fotografia jedného teraz vymysleného hrdinu! Oddávna sa pripravujem na spracovanie tejto predstavy, ale zatiaľ som sa dostal len tam, že hrdinovia mojich románov iba rozprávajú o konkrétnych fotografiách. Naozaj chcem pokročiť ďalej. Mojím cieľom je uložiť skutočnú fotografiu do fiktívneho textu, aby nebola len jednoduchou ilustráciou (napr. Lis na kulakov), ale aby dokázala objasniť niečo také, čo bez toho nedokáže.“

Najnovší román Pála Závadu Naše cudzie telo (Idegen testünk) z roku 2008 kladie príbeh do iného prostredia a iné sú aj postavy. Na otázku K. Maružovej Šebovej, či odklonenie sa od témy slovenské/slovanské znamená, že sa autorova zážitková báza vyčerpala, alebo iba trochu oddychuje a necháva dozrieť svoju tvorivú činnosť, autor odpovedal:

- Neprišlo mi na um, že by som sa chcel odvrátiť od slovenstva. Vlastnú tradíciu cítim k sebe najbližšie. Tradíciu sa snažím svojskými prostriedkami zasadiť do diel a takto ju pestovať a rozvíjať. Pritom všetci vieme, že aj Slováci v južnej časti Dolnej zeme sa asimilujú a aj ja som sa vzdialil od slovenského jazyka.

V roku 1986 vyšiel Závadov Lis na kulakov (Kulákprés). Od tej doby uplynulo veľa času a z autora sa stal mimoriadne mnohostranný spisovateľ. Jeho tohtoročná najnovšia publikácia je tiež zvláštna, je to kniha 33 slovenských ľudových rozprávok. Ku koncu stretnutia spisovateľ hovoril o svojej dramatickej činnosti, ktorá sa začala roku 2003. Hra Maďarský sviatok mala premiéru v týchto dňoch a vznikla na základe najnovšieho Závadovho románu.

Som si istá, že nikto z prítomných neoľutoval svoju účasť na stretnutí so spisovateľom. Veď Pál Závada nám umožnil nahliadnuť do svojej „spisovateľskej bosoráckej kuchyne“.

Gabriela Mótyánová