O husiach, husacine sa v týchto týždňoch hovorí veľa, najmä však o ľudskom zvyku pojesť všetko, čo gagoce. Teraz však pôjde o iný druh husí, ktorých mäso by bolo príliš tvrdé na konzumáciu. Ich duša je však mäkká, hoci v názve majú prívlastok: divé.

Navštívime rezerváciu neďaleko Budapešti, kde teraz, v novembri, tiahnu tisíce divých husí. Na postriežke bol náš spolupracovník Gregor Martin Papucsek...

Náš domáci pán hrá na nástroji, ktorého názov by som z maďarčiny preložil ako: trstené bručadlo... Trubička vystrúhaná z tŕstia slúži zrejme na preklenutie času, keď človek – ako teraz my – čaká na tiahnutie husí. Alebo ich aj láka? Už sa aj objavujú predvoje, v známom tvare jednotky či písmena V. Sme v Národnom parku Dunaj-Ipeľ, v jeho najjužnejšom cípe, asi 50 kilometrov od Budapešti, na okraji jazera Velence, pri obci Dinnyés, kde sú močariská, mokrade, vodné plochy. V tomto jesennom čase tu vrcholí odlet divých husí, ktoré majú radšej teplejšie kraje, a hlavne prílet divých husí z ďalekého severu, až z Laponska a Švédska – tie tu prezimujú. V širokom okolí najviac o nich vie László Fenyvesi, ekologický vychovávateľ národného parku. Zväčša je k dispozícii školákom, dnes je náš sprievodca:

„Práve sme svedkami výmeny stráže. Odlet-prílet husí na veľké vzdialenosti je jedna vec. Každodenným divadlom je, keď sa striedajú pri vode kačice s husami – večer kačice odlietajú na nočný lov, husi sa, naopak, vracajú z celodenného boja o živobytie. To je výmena stráže. Ráno sa to deje naopak. Masová komunikácia u nich znamená to, že keď sa vracia húf husí na jazero, gagocú všetky a vlastne si vymieňajú informácie. Sú natoľko inteligentné, že sa dokážu informovať, kde je dobrá potrava, kadiaľ tam vedie trasa, a zajtra už aj ostatné poletia tým smerom, lebo už vedia, že je to najlepšie miesto. Divé husi žijú v mimoriadne vernom partnerskom vzťahu. Keď sa jedna zraní, zostávajú tu obe a vidíme ich tu aj nasledujúce leto. Dožijú sa niekedy aj 32 rokov. Vpredu lietajú vždy staršie husi, ony vedú svoju rodinu i veľké kŕdle, striedajú sa len na dlhých trasách, tu na mieste vedia veteráni najlepšie, kde nechal poľnohospodár plno pšenice či kukurice na poli.“

Sú tu v bezpečí, nikto na nich poľovať nemôže, ako keby husi vedeli, že aj Maďarsko sa pripojilo k takzvanej ramsarskej konvencii, ktorá zaručuje každému sťahovavému vtákovi neohrozenú trasu letu a pokojný pobyt na mieste, ktoré si vyberie. Divé husi takisto vďaka svojej inteligencii vedia, že keď je pod nimi veľa ľudí, ako teraz my, neznamená to hrozbu. Ale keď postávajú len dvaja-traja, s puškou v ruke, to je skutočné nebezpečenstvo.

Medzitým sa už stmieva, tŕpneme, či sa budú husi vracať domov vo veľkých skupinách, a keď ich už nebudeme môcť odfotografovať, tak aspoň aby sme počúvali ich gagot, ktorý by sa nám zdal teraz, po dvoj-trojhodinovom pozorovaní, ako krásny spev.

Zatiaľ spieva náš sprievodca László. Pesničku sa naučil od starého otca. Je o tom, ako spolunažíva človek so zvieratami okolo seba, ako čakajú potomstvo, ktoré, veru, treba nakŕmiť. On má inak sedem detí, najstaršie dvojičky sú gymnazisti, najmenšie je ešte v plienkach. Keď sa ho žartovne pýtam, kam by tiahol on, podľa vzoru husí, bez váhania a vážne odpovie, že neveľmi sa mu sníva o iných krajinách, vo svojej vlasti sa cíti najlepšie. Má okolo seba domáce zvieratá, práve pri nich čakáme na husi. A keď László spieva, zmeravejú aj kozy, tučné prasa prestáva krochkať, krava prežúvať a teľa mľaskať na vemene. Gazdov spev ich upokojuje...

... a hľa, pritiahol nakoniec aj divé husi. Nerušené spolu-bytie človeka a prírody. Požehnaná chvíľa.

(GMP)