Terajšia jeseň bola nám, Slovákom žijúcim v Bukových horách i dolnozemským Slovákom, veľmi priaznivo naklonená a užitočná. Podarilo sa nám totiž nadviazať priateľské styky s rodákmi z Čabačudu.

V minulom roku sme sa v Hronci zoznámili s predsedníčkou tamojšej slovenskej samosprávy Katarínou Fehérovou. Hronec je kolískou upevňovania vzťahov medzi roztrúsene žijúcimi Slovákmi a miestom nadväzovania priateľských kontaktov. Medzi rodákmi, v originálnom slovenskom prostredí, sa upevňuje naša slovenská identita. Nehovoriac o tom, že aspoň raz ročne sa môžeme zúčastniť na nádhernom folklórnom večere, kde máme možnosť kochať sa v prekrásnych slovenských ľudových krojoch, piesňach a tancoch. Pre nás je najkrajší dar, keď nás za namáhavú prácu, ktorú vykonávame za našu národnosť, odmenia pobytom v Hronci, ktorý nám dodá silu, aby sme pracovali ďalej za vytýčené ciele.

Už v Hronci sme sa rozhodli, že sa na jeseň stretneme, aby sme sa mohli spoznávať so Slovákmi žijúcimi v iných oblastiach Maďarska. Veľmi sme sa radovali správe, že nás navštívia Slováci z Čabačudu. Členovia nášho klubu ich privítali v Lillafürede, krásnom rekreačnom stredisku, ktoré je skvostom Bukových hôr. Našich hostí sme zaviedli do hotela Palota, ktorý bol postavený v roku 1930, kde obdivovali sálu Hunyadiho a kráľa Mateja. Veľmi sa im páčila kvapľová jaskyňa svätého Štefana a múzeum veľkého prírodovedca Otta Hermanna. Teplé jesenné slnečné lúče priam lákali k oddychu, ktorý sme spojili s obdivovaním jazierka Hámor.

Konečne sme sa vybrali do našej dedinky, do Novej Huty. Našim hosťom sa veľmi páčili okolité vysoké hory. V krásnej horskej prírode sme si mohli vypočuť prednášku známeho bylinkára Juraja Szabóa, po ktorej sme mohli ochutnať a nakúpiť si rôzne bylinkové čaje. Odtiaľ sme sa pobrali do sklárskeho múzea, kde sa naši hostia dozvedeli, že naša dedina sa aj kedysi volala Nová Huta. Pozreli si náš pekný rímskokatolícky kostolík (postavený r. 1800), v ktorom sa práve konala svadba. Neďaleko kostola je naša klubovňa, kde sme pohostili našich hostí chutnou večerou a potom sme sa príjemne zabávali. Keďže mali pred sebou dlhú cestu domov, rozlúčili sme sa so sľubom, že koncom októbra sa znova uvidíme v Čabačude.

Novohuťania na Dolnej zemi

Koncom októbra sme odchádzali z Novej Huty ráno o piatej. Cesta bola dlhá, ale zaujímavá. Vysoké hory vystriedala nedozerná rovina, ocitli sme sa vo svete Petőfiho. V Čabačude nás vítala skoro celá dedina. Bol to pre nás nezabudnuteľný zážitok. Pred kultúrnym domom sa objali Bukové hory a Dolná zem. Vnútri nám vyhrávali citaristi a spieval nám vynikajúci spevokol. Počas obeda sme sa rozprávali o národnostných problémoch, o sčítaní ľudu, o našej identite a o vyučovaní slovenčiny. Po príjemnom rozhovore znova zaznela hudba a my sme sa pustili do tanca. V dobrej nálade sme sa vybrali do Békešskej Čaby na Klobásový festival. Rozlúčili sme sa s pocitom, že sme si našli dobrých priateľov a vzájomne sme sa posilnili v slovenskej identite. Dúfame, že v stretávaniach sa budeme pokračovať, lebo láskavosť našich hostiteľov je pre nás dobrým vzorom.

Lujza Ladányiová

vedúca slovenského klubu