ZDANLIVOSŤ

Pokúša zdanlivosť

chudáka človeka.

Toho, čo ešte je,

aj tých, čo skonali.

Keď my raz meškáme,

čas hupkom uteká;

ale keď čakáme,

on sa vždy spomalí.

Tak často tŕpneme,

márnime čas boží,

tušíme sklamanie

na každom nároží.

Každý, kto čakať vie,

zbadá aj nevdojak

tajomné šepkanie,

že tomu nie je tak.

ČO NÁM VADÍ?

Preletelo 70 rokov

a ja tu ešte chodím

a premieňam si roky na minúty...

Ktovie, koľko krokov,

mesiacov, dní, či hodín

budem tu ešte -

takto zabudnutý?!

Nastáva čas,

keď človek skôr

do minulosti hľadí.

Akýsi hlas

pokúša nás

hľadať tých, čo už odišli,

kým budúcnosť sa vyprázdňuje,

voľačo nám v nej vadí.

Že čo?

To nech si každý

domyslí.

PROSBA

Štuchnite ma

do bokov,

keď budem mať

sto rokov.

Po tých sto liet

aj sto zím,

nech si trošku

poskočím.

Nech sa trošku

rozhliadnem,

jak sa mení

táto zem,

či lepšie, či

krajšie je

to plačlivé

údolie?

Či niečo

dobré ešte bude

na tejto

zablatenej hrude.