Písal sa rok 1975, keď učitelia slovenčiny v Mlynkoch zorganizovali slovenský jazykový tábor.

Dôkazom toho je aj medená plaketa, ktorú sme tam od nich dostali. Okrem žiakov a študentov pozvali aj niektorých perom požehnaných ľudí, ktorí už niečo literárneho napísali, a v Ľudových novinách, alebo v ročenke Náš kalendár aj uverejnili.

Možno chceli, len aby sa autori stretli so svojimi mladými čitateľmi. Bol to z ich strany šľachetný úmysel. Len dodám, že vtedy ešte slovenskú vec v Mlynkoch posilňovali aj miestni slovenskí učitelia Laco Jánsky a Alois Dušánek. Možno ani netušili, že tento ich čin sa raz bude spomínať ako začiatok oživenia a rozvoja slovenskej literatúry v Maďarsku. Tam sa totiž stretli zoči-voči tí budúci naši začínajúci básnici a spisovatelia, tu im svitlo, že ak budú spolupracovať, vzájomne sa podporovať, viac dosiahnu ako dovtedy. Rozhodli sa a - čoskoro sa dostavil aj výsledok. Šaňo Kormoš vtedy už bol redaktorom literárnej strany našich „Ľudoviek” a svojimi básňami sa prebojoval na tú literárnu stranu, ktorú sám redigoval! Keď sa dozvedel, že aj ja som písal básne, hneď ma predstavil čitateľom fotografiou, stručným životopisom a výberom z básní. Pridal sa k nám aj Komlóšan Juraj Marik, Sarvašan Pavol Kondač a tiež Komlóšan Mišo Hrivnák, autori prózy…

Po troch rokoch spolupráce vyšla antológia týchto piatich autorov pod názvom Výhonky (1978). Potom k básnikom sa pridali mladí chlapci Imro Fuhl a Gabriel Kara, a tiež aj učiteľ Július Szabó. Títo šiesti básnici o dva roky vydali ďalšiu antológiu básní pre deti Fialôčka, fiala (1980).

O rok, 6. mája 1981 v zasadačke národnostných Zväzov (Bp. VI. obv. Nagymező ul. 49.) za prítomnosti generálneho tajomníka DZSM Jána Šucha a ďalších členov vedenia bola založená prvá literárna organizácia Slovákov v Maďarsku Literárna sekcia Masovokomunikačného výboru DZSM. Počet zakladajúcich členov: 11 (Zoltán Bárkányi Valkán, Anna Divičanová, Michal Hrivnák, Gabriel Kara, Pavol Kondač, Alexander Kormoš, Štefan Lami, Juraj Marik, Ondrej Medveď, Gregor Papuček a Július Szabó). Predsedom sa stal Gregor Papuček, tajomníkom Ondrej Medveď. Predseda Výboru tlače a publikácií Michal Krajčík zaželal členom Literárnej sekcie úspešnú prácu a zasadnutie ukončil. Ešte v tom roku vyšiel aj prvý zväzok ročenky ZROD.

Začala sa plánovaná literárna činnosť, každý rok vyšli 2-3 knižky, najprv antológie, potom postupne aj samostatné zbierky básní, krátkej prózy, ba roku 1984 Pavol Kondač vydal aj náš prvý román Hrboľatá cesta. Finančnú podporu sme mali od Zväzu, aj zo súbehov, a knižky nám vydávalo Vydavateľstvo učebníc.

V budapeštianskej slovenskej škole už roku 1980 začal vychádzať školský časopis Plamienok a v Ľudových novinách sme rozbehli rubriku pre mládež Škola milovníkov literatúry. Dali sme teda možnosť školskej mládeži publikovať, vychovávali sme si budúcich nasledovateľov.

V roku 1989 sa Literárna sekcia MV DZSM zmenila na samostatnú organizáciu Združenie slovenských spisovateľov v Maďarsku (ZSSM). Počet spisovateľov sa postupne rozšíril na 20, ale žiaľ, deviati nás - nie z vlastnej vôle - aj opustili. Samozrejme, po určitej dobe sa striedalo aj vedenie, a síce nasledovne:

1981 - 1988 Gregor Papuček ® 1988 - 1990 Alexander Kormoš ® 1990 - 1993 G. Papuček ® 1993 - 1997 Imrich Fuhl ® 1997 - 2003 Michal Hrivnák ® 2003 - ... Alexander Kormoš

Mohlo by sa nám to zdať aj prirodzeným, múdrym, demokratickým spôsobom vedenia, ibaže postupne to akosi oslabovalo našu nesmierne dôležitú organizáciu. Upozorňovali na to aj niektoré články, varovali nás, že slovenská literatúra v Maďarsku vlastne pozvoľna odumiera (Karol Wlachovský: Literatúra na periférii alebo Rekviem za slovenskou literatúrou v Maďarsku?). Aj M. Hrivnák už roku 2002 písal, že naša organizácia prakticky neexistuje! Potom v roku 2003 funkciu predsedu od neho prevzal A. Kormoš, ale ani to nepomohlo.

Dnes, po ďalších desiatich rokoch naša kedysi úspešná spisovateľská organizácia sa nám scvrkla na skapatého chrobáka. Zarážajúce je, že nikto si to akosi nevšíma.

Máme za sebou najmenej 74 kníh (34 zväzkov básní, 15 zväzkov krátkej prózy, 4 romány, atď.). Vari to nestačí na to, aby sme sa pri príležitosti dňa poézie, alebo slávnostného týždňa knihy, aspoň stretli, my autori, aj naši čitatelia? Je mi smutno z našej nečinnosti, aj z nášho nevšímavého okolia, ktorému akoby sme ani nechýbali.

Gregor Papuček

Chlapci, básnici!

Perá nám hrdzavejú.
Vyschol nám z fľašky atrament.
Čo je básnik,
keď už nepíše básne?
Vyschnutý prameň,
púhy ornament
na opustenom dome.
Huslista,
čo má obe ruky chromé.

Chlapci, básnici,
nech sa nám svet už
vôkol nediví,
že sme jak chladný rušeň,
ktorý už nemá pary!
My môžeme byť hoc aj šediví,
no básnik nemôže byť
duchom starý …

Chlapci, básnici!
Vyleštime si znovu perá,
popreháňajme ešte Lucifera!
Nech naše slová režú ako nôž;
keď treba krájať na franforce lož,
sekajme, rúbme, kálajme a režme …
No vyberajme slová
aj láskavé, aj nežné,
a píšme nadovšetko
o Človeku a Krásne …
Tak buďme,
lebo je,
ten je,
kto píše - básne.