Gregor Papuček ● Povedzte, oči

Všetci sme pre niekoho stvorení, / veď sám je každý iba polovička.

Povedzte, čierne oči, povedzte,

prečo je človek občas sklamaný?

Či je to hriech, že prešiel po ceste,

pri ktorej snáď nie jeho čakali?

Všetci sme pre niekoho stvorení,

veď sám je každý iba polovička.

Vynášame si z bytov Moreny,

čakáme, že nás kdesi šťastie vyčká.

Čosi sa nás vše dotkne bolestne,

zavalí dušu ako balvany...

Povedzte, čierne oči, povedzte,

prečo je človek občas sklamaný?

Tvoje oči

V Tebe jedinej vidím všetky ženy.

Daj si ma zablúdiť do modrých očí.

Nediv sa, keď som občas zahľadený,

rád Ťa mám, drahá, takto zoči-voči.

Dovoľ mi Teba hľadieť jednostaj,

v prieduškách cítiť vôňu majoránu.

Dobre je skrývať v srdci nežný máj,

aj keď mám hlavu časom zapršanú.

Keď mi už osud štedro dovolil

vyberať si spomedzi vábnych vidín,

chcem tú, v ktorej za svitu dobrochvíľ

v zrkadlách Tvojich očí seba vidím.

Chcem tú, čo učičíka bledý strach

vyvierajúci z preletených časov.

Ten obraz môj tam, v Tvojich zreniciach

opája nás, napĺňa dušu krásou.

Poď ku mne, drahá, veď to nevadí,

že život náš do štyridsiatky vkročí.

Oba sme takí ako zamladi,

kým mojim zrkadlom sú - Tvoje oči.