Trilógia Lászlóa Mártona Bratstvo ● Unášanie rozprávaním

Na Mártonovom písaní je obdivuhodná jeho pripravenosť zvládnuť tematiku plnú protirečení, čiastkových neprávd tváriacich sa ako definitívne súdy a definitívnych súdov demaskovaných logikou príbehu na úboho predpojaté mylné povery.

László Márton: Bratstvo (preklad: Eva Andrejčáková), Vyd. Kalligram

Maďarská literatúra má pred slovenskou náskok. Je to dané historickými, kultúrnymi i národouvedomovacími okolnosťami z minulosti, v súčasnosti jej postavením v spoločnosti a vnútornou bohatou pestrosťou foriem a žánrov. A predovšetkým tým, čomu sa zjednodušujúco hovorí - kvalita. Napríklad romány venujúce sa uhorskej a maďarskej histórii sú neobyčajne príťažlivé, a nielen z poznávacieho či výchovného hľadiska. Sú zaujímavé ako literatúra. Popri fenomenálnej Harmonii celestis Pétera Esterházyho sa k takým jednoznačne radí aj trilógia Lászlóa Mártona Bratstvo, dejovo a časovo čerpajúca z čias tureckých nájazdov do Európy, no postojmi autora, myšlienkovými a literárnymi postupmi zreteľne vykazujúca všetky prvky modernosti v tom dobrom zmysle slova. Aj keď pojem Uhorsko od pojmu Maďarsko obyvatelia dnešného Maďarska nerozlišujú tak zreteľne ako povedzme my Slováci, nemajú na to špeciálny rozlišovací pojmový aparát, lebo - a to treba povedať otvorene -nepociťujú ho ako potrebný. V širšom medzinárodnom kontexte nemusí rozlišovanie medzi týmito dvoma pojmami už vôbec dávať zmysel, slovenský preklad dôsledne pracuje s historickými pojmami Uhorsko, uhorský, a to je jeden z dôležitých momentov, vďaka ktorým má slovenský čitateľ pocit, že sa ho tie veľké deje predsa len týkajú aj inak, nielen prítomnosťou jemu dôverne známych zemepisných názvov zahŕňajúcich krajinu od Prešporka po Zemplín či Tokaj, s dôrazom na Spiš. Takto o pojme Uhorsko uvažuje rozprávač príbehu, časovo v danej chvíli ukotvený niekde na prelome sedemnásteho a osemnásteho storočia: „Uhorsko, ktoré bývalo, zaniklo pred sto päťdesiatimi rokmi. Uhorsko, ktoré bude, treba teraz vymyslieť - a my ho vymyslíme tak, aby bolo čo najvyhovujúcejšie. Už aj pracujeme na veľkom diele znovuzriadenia, na stránkach ktorého sa môže ktokoľvek nájsť ako príkladne gazdujúci zemepán, ctihodný občan založeného mesta, zakladateľ vysoko výnosných baní alebo jednoducho iba spokojný daňovník. Nech tvoja urodzenosť ide, vezme si svojho súrodenca brata domov a nech spoločne vymyslia budúcnosť rodu Károlyiovcov. V ostatnom sa môžu spoľahnúť na nás.” To všetko hovoril kardinál Kollonich, jeden z najvyššie postavených správcov krajiny, vo Viedni, desaťročia ohrozovanej Turkami, hlasom takým pekným a príjemným, že jeho poslucháča, uhorského zemana Sándora Károlyiho, striasalo od rozkoše, hoci dobre vedel, že ani slovko z toho, čo počuje, nie je pravda. A čitateľ sa teda právom pýta - čomu máme teda veriť v tomto rozprávaní? Nuž ničomu a všetkému, treba dôsledne prijať úlohu čitateľa príbehov a oddať sa rozprávaniu, lebo s čitateľmi je to ako s akýmkoľvek iným živočíšnym druhom, napríklad so zakladateľmi štátov či osnovateľmi ich vládnych doktrín či kultúrnych politík, „lebo nie je reč o tom, že by sme sa z jedného či druhého románu mali poučiť, ale o tom, že vláda sama sa ako umenie politiky stáva čoraz románovejšou (...) a postupné rozširovanie a posilňovanie zákonnej moci je z kapitoly na kapitolu čoraz rozpísanejšie, mení sa na pripravovaný román, zo stránok ktorého môžu postavy čítať svoje činy a trápenia, na prahu ktorých stoja. A zatiaľ čo čítajú, musia prísť aj na to, že už sa s nimi z veľkej časti deje to, o čom si (ani ne)mysleli, že to niekedy (u)robia, iba to vedia.” A prichádza oslobodzujúca antitéza: „Túto povznášajúcu nutnosť môžeme iným slovom nazvať aj slobodou.” Ak sa už usilujeme o „vyrovnanie” sa s minulosťou vo vzťahu dvoch vedľa seba žijúcich národov vo dvoch krajinách, ktoré sa historicky vyvíjali ako mohutný prepletenec či iný komplikovane zrastený výtvor času, ľudí a pamäti, toto je rozhodne nesmierne osviežujúci a myšlienkovo podnetný pohľad na predmet nášho úsilia. Obsažnosť je jednou z najväčších predností tohto bohato členeného románového rozprávania. V jednom odseku sa dozvieme toľko z uhorských, a teda aj európskych dejín, z dejín myslenia, národopisu a zároveň z dejín vývoja hodnotenia tej-ktorej udalosti, že učebnice dejepisu by na to spotrebovali desať vyučovacích hodín. Na Mártonovom písaní je obdivuhodná jeho pripravenosť zvládnuť tematiku plnú protirečení, čiastkových neprávd tváriacich sa ako definitívne súdy a definitívnych súdov demaskovaných logikou príbehu na úboho predpojaté mylné povery či názorové stereotypy, lebo rozprávanie, aby si udržalo presvedčivosť a príťažlivosť, sa riadi vlastnými zákonitosťami, s objektívnymi dejmi len voľne sú zvučiacimi, alebo aj nie. Na Mártonovom rozprávaní či snovaní fabuly je obdivuhodný jeho kultúrny rozhľad nielen v dobe, z ktorej čerpá jeho rozprávanie všetky románové ingrediencie, ale aj v dobách, ktoré nasledovali po nej, aj s ich nutne meniacimi sa optikami. Pre takýto typ rozprávania je nevyhnutná štylistická bravúra, komplikovaná syntax a bohatá slovná zásoba, a tu, zdá sa mi, slovenský preklad ostáva maďarskému originálu čosi dlžný. Nie, neviem to dokázať, ide skôr o pocit, živený textom - elegancia myšlienkových konštrukcií sa tak ako vznosné hudobné témy obyčajne viaže na formu porovnateľných „kvalít”. V slovenskom preklade tu a tam čitateľ zakopne o kostrbatý výraz či rozsýpajúce sa súvetie plné gramatických výrazov. Pravdaže, je potrebné uvedomiť si, že maďarčina je naskrze iný typ jazyka ako slovenčina a prekladať takéto typy textov je práca len pre tých, ktorí majú obrovskú slovnú zásobu, sú znalí problematiky takmer tak ako autor, alebo možno ešte viac, a okrem toho cítia jazyk v intenciách predznačených autorom, ale pritom nepodľahnú pokušeniu chcieť ho tromfnúť. Toto uvažovanie je inšpirované snahou prejaviť uznanie prekladateľke Eve Andrejčákovej aj vydavateľstvu Kalligram, ktoré nám systematicky prináša typ čitateľsky náročnej literatúry, a je zároveň aj poznámkou na okraj, lebo s jedlom rastie chuť - po Deákovej, Szolnokyovej, či Kováčových prekladoch z maďarčiny už nič menej bravúrne „neprejde”. Trilógia Bratstvo pozostáva z troch častí: Nútené vyslobodenie, Tri kvapky krvi z raja a Ťažkosti vyslanectva, a je veľmi voľne inšpirovaná osudmi krásnej zajatkyne Kartigamy, ktoré pôvodne zapísal autor vystupujúci pod menom Menander, a cez jeho rozprávanie sa jej osudy dostali k nám, respektíve k ich novému rozprávačovi Mártonovi, ktorý neváha nechať vo vode Dunaja pretekajúceho cez Budín a Pešť škrípať piesok z Tisy, hoci tá sa do Dunaja vlieva až niekoľko sto kilometrov nižšie, lebo - tak velí rozprávanie. A keby to v tom rozprávaní nemalo svoju „logiku”, funkciu, mykneme plecom a povieme si -no a čo. Lenže to, čo sa čitateľovi na začiatku javí ako bezbrehý voluntarizmus autora, to ho na konci toho istého odseku uvedie do stavu príjemného vytrženia a čitateľský zážitok je taký intenzívny, že sa stáva pravdou, ktorú nevyvráti nič, iba ak ďalší odsek. A v tom je pravý pôvab Mártonovho rozprávania o našom myslení na pozadí príbehov naskrze našich a historických. Vážme si to, „lebo príbeh má len ten, kto je ho hoden”.

Silvester Lavrík (Pravda)