V našich horách sa rozplakala jeseň. / Kalné potôčky blúdia po výmoľoch...

Len jeseň nášmu vzorcu vyhovie, keď všetko slabne, svoju farbu mení...

Gregor Papuček

Pilíšska jeseň

Duje vetrík,

tichučko duje,

uberá sebou

chladný čas;

len chvíľka malá

preletí,

len mih

do šerej pamäti

a nad hlavou nám

žlté lístie

poletuje.

Tu ešte stojí

zelený ker,

tam kvietok žltý

z trávy kuká,

ale hľa, tam

v tom lese už

len ďateľ ťuká.

Trepe do stromu,

hora hučí

a kdesi v diaľke

na poplach,

v príšerných, hustých

dubinách

akoby hlásnik

v pozdný večer

jeleň ručí.

Pred jasom slnka

v skoré ráno

pilíšske grúne

povlak kryje

ako pleseň.

Všade je len

spustnuté chrastie,

po lúkach bledý

naháč rastie...

a do Pilíšskych hôr

sa ticho

vkráda jeseň.

Prší

V našich horách sa rozplakala jeseň.

Kalné potôčky blúdia po výmoľoch.

Pilíš fajčí.

Hmla ako hustá pleseň

sedí na ňom.

Akoby všetko zakvasené bolo.

Kohútov vrch sa díva do dediny,

pozerá ako prší, prší, prší...

Tam vonku na náš chotár,

tu vnútri - v mojej duši.

Jeseň

Ó, jeseň, to je naše obdobie, keď čas

má svoj meč z pošvy vytasený. Len

jeseň nášmu vzorcu vyhovie, keď

všetko slabne, svoju farbu mení.

Keď babie leto balamutí lístie, a

dúfa, že ho ešte oklame. No tušiť,

že tu nič už nie je isté: to lístie

hynie - mrazom doklané.

A v noci stromy strašne ošarpané,

hľa, natŕčajú kýpte do luny, bo

pozbavené boli koruny!

Kiež by sme boli aspoň stromy, Pane,

čo jar ich čaká - miesto nehody! Lež

pre náš vzorec jar sa nehodí.

Veje vietor

Veje vietor,

topoľ máva,

kolíše sa

v poli tráva.

Na pasienku

kríček trnie,

vyhvizduje

holé tŕnie.

Hrdzavejú

stráne, hory,

od západu

nebo horí.

Vtáky cvičia

svoje triky:

letia na juh,

do Afriky.