Patrí medzi veľmi známych svätcov, jeho uctievanie je rozšírené v celej cirkvi. Je pomocníkom a patrónom stratených vecí. Skoro v každom kostole nájdeme sochu svätého Antonka, ako sa mu zvykne v skrátenom tvare hovoriť.

Veľa ľudí pozná tradíciu, ktorá je dodnes živá. Keď stratíme nejakú vec, ktorú nemôžeme nájsť, modlíme sa k tomuto svätcovi, aby nám pomohol pri hľadaní. Mnohí majú práve tú skúsenosť, že po takejto prosbe a orodovaní u svätého Antonka po čase stratenú vec nájdu. Pravdivosť tohto tvrdenia nemožno ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Možno však súhlasiť s tým, že táto forma prosby má svoje miesto v ľudovej zbožnosti veriaceho človeka.

Svätý Anton Paduánsky, vlastným krstným menom Fernando, pochádzal z Portugalska, z Lisabonu. V roku 1210 vstúpil do augustiniánskej rehole, najprv v kláštore pri Lisabone, neskôr prešiel do kláštora svätého Kríža v Coimbre, kde bol roku 1219 vysvätený za kňaza. Neskôr, keď tam priniesli telesné pozostatky piatich františkánskych misionárov, ktorí zomreli mučeníckou smrťou v severenej Afrike medzi mohamedánmi, dojatý ich mučeníckou smrťou požiadal o prestúpenie do františkánskej rehole. Vtedy prijal meno patróna kláštorného kostola - sv. Antona Pustovníka. Na jeseň v roku 1220 odchádza do marockej misie. V zmenených klimatických podmienkach ochorie a je nútený vrátiť sa domov. Na spiatočnej ceste po Stredozemnom mori ich zastihne búrka a loď musí pristáť na Sicílii. Odtiaľ sa sv. Anton vybral do Assisi, kde sa v roku 1221 osobne stretol so zakladateľom františkánskej rehole, so sv. Františkom a vstupuje do severotalianskej františkánskej provincie, kde žije vo františkánskej pustovni pri meste Forli. Pri jednej kňazskej vysviacke ho požiadajú o kázeň a tu sa prejavilo jeho mimoriadne rečnícke nadanie. Odvtedy sa stáva kazateľom. Jeho kázne ho preslávili po celom Taliansku, ale i Francúzsku. Okrem kázania bol zbehlý i vo Svätom písme a preto ho sám sv. František požiadal, aby založil v Bologni františkánske teologické učilište, kde pokračoval v šírení myslenia sv. Augustína, ktoré si osvojil pri svojom štúdiu v Coimbre. Ďalšie roky svojho života pôsobil ako predstavený severotalianskej františkánskej provincie, na žiadosť pápeža Gregora IX. znova pôsobil aj ako kazateľ. Po skončení úradu predstaveného sa vracia do Padovy, kde na žiadosť kardinála Rainalda de´Conti, neskoršieho pápeža Alexandra IV, spísal zbierku kázní na sviatky svätých. Zomiera 13. júna 1231 v kláštore dell´Arcella, ani nie štyridsaťročný. Jeho telesné pozostatky previezli do Padovy, kde ho pochovali v mariánskom kostolíku Santa Maria Materdomini. Neskôr mesto vedľa tohto kostolíka postavilo veľkolepú baziliku tomuto známemu svätcovi. Už necelý rok po smrti ho vyhlásil pápež Gregor IX. za svätého. Úcta k tomuto svätcovi sa veľmi rozšírila a to nielen doma, ale aj v zahraničí. Pápež Pius XII. pridal roku 1946 k jeho nemu aj titul cirkevného učiteľa. Na oknách v bazilike sv. Františka v Assisi sú vyobrazené scény z Antonovho života. Je patrónom miest Padova a Lisabon. Okrem toho sa v životopisoch spomína okrem v úvode uvedeného patróna stratených vecí aj ako patrón chudobných, cestujúcich, ochranca pred stroskotaním lodí, pomocník v každej núdzi a, samozrejme, aj ako patrón františkánov.

Stanislav Brtoš