Dolná zem a Zadunajsko sú dve odlišné geografické územia, kde sa začiatkom 18. storočia začali osídľovať Slováci pochádzajúci zo severných stolíc bývalého Uhorska. Sťahovali sa v rámci jedného štátu. Prichádzali z rozdielnych prírodných a sociálnych podmienok do nových, takisto rozdielnych podmienok...

Kým na rovinatú Dolnú zem prichádzali prví osadníci prevažne z južných stolíc stredného Slovenska, do zadunajskej Stoličnobelehradskej a Veszprémskej stolice zo severozápadnej časti Nitrianskej stolice, väčšinou z obcí ležiacich v Myjavskej pahorkatine.

Po dvesto rokoch sa značná časť potomkov prvých osídlencov v rokoch 1947 - 1948 v rámci povojnovej presídľovacej akcie vrátila do krajiny svojich predkov. Takými zadunajskými rodinami boli napríklad Kissovci, Bajzovci a Drškovci z Černe (Bakonycsernye), z dolnozemskej Békešskej Čaby (Békéscsaba) popri tisíckach iných rodina Kerepecká. Tieto rodiny som vybral preto, lebo majú súvislosť s meritom môjho článku o nevidiacom evanjelickom farárovi Štefanovi Kissovi.

Rodina Kissovcov, do ktorej patria aj Bajzovci a Drškovci, sa v roku 1948 presídlila z Černe do Modrian pri Komárne a neskôr sa z nich Štefan Kiss presťahoval do neďalekých Nových Zámkov. Z Békešskej Čaby sa roku 1948 do Nových Zámkov presídlila rodina Kerepecká. Či popri láske bola rozhodujúca aj súdržnosť evanjelických rodín, to nevieme, ale stalo sa skutočnosťou, že zadunajský rodák Štefan Kiss v novozámockom kostole sľúbil vernosť čabianskej rodáčke Judite Kerepeckej a z ich vydareného manželstva prišla na svet dcéra Erika (1970) a syn Štefan (1977). Tým mužským pokračovateľom rodu je dnes 34-ročný nevidiaci farár Štefan Kiss. Keď som ho spoznal, mal iba trinásť rokov. Bolo to v roku 1990 v Nových Zámkoch, kde som sa podieľal na organizovaní prvého stretnutia Slovákov presídlených z Maďarska, žijúcich v južných okresoch Nitrianskeho kraja. Ja som mal prednášku a on sa predstavil hrou na klavíri. Vtedy nevidiaci Števko Kiss bol žiakom základnej školy a svojou hrou očaril všetkých účastníkov stretnutia. Jeho umenie a meno mi natrvalo utkveli v pamäti, čo som mu aj pri našom stretnutí po 21 rokoch pripomenul. Prečo sa stal Števko zrakovo postihnutým? Od detstva bol krátkozraký a ako každý mladý chlapec, aj on sa chcel vo všetkom vyrovnať úplne zdravým. Bolo to aj vtedy, keď rodičia budovali rodinný dom a on nechcel stáť bokom. Pri nosení ťažších stavebných dielcov sa presilil a prestal vidieť na jedno oko. Ďalšia rana na jeho zrak prišla o dva roky neskôr, keď mu koncom zimy (1988) jeden šarvanec hodil do tváre snehovú guľu. To spôsobilo odlúpenie sietnice aj z druhého oka. Niekoľkokrát opakované operácie mu už zrak nevrátili. Stal sa členom Únie nevidiacich a slabozrakých a tým aj užívateľom jej služieb. A aký bol jeho ďalší vývoj? Najväčšiu starostlivosť, oporu a lásku dostával od svojich rodičov. Od malička ho sprevádzali nielen na služby Božie, ale aj na detskú besiedku cirkevného zboru. Tam ho zaujala atmosféra a pokoj kostola. Od začiatku sa zaujímal o priebeh služieb Božích, chrámovú hudbu a na tomto svätom mieste si predsavzal, že sa stane evanjelickým farárom. Už v roku 1986 vlastnil elektrofonický organ. V novozámockom evanjelickom cirkevnom zbore sa postupne stal jedným zo zakladateľov mládežníckeho spoločenstva, neskôr vedúcim mládeže a potom viedol aj detskú besiedku. Už ako tretiak na základnej škole navštevoval hudobnú školu, kde si osvojil hru na viacerých hudobných nástrojoch. Nielen zo záujmu, ale aj zo zdravotných dôvodov zostal pri klavíri. Vďaka vtedajšej zborovej farárke Daniele Horínkovej dostal možnosť hrať v kostole aj na organe. Najskôr hral len na nešporných službách Božích, neskôr už aj na hlavných. Aj keď kantorskú skúšku absolvoval až v roku 1997, riadnym kantorom novozámockých evanjelikov sa stal už v roku 1991. V tom čase bol najmladším evanjelickým kantorom na Slovensku. Popri hre na tradičných nástrojoch ho zaujímala aj hra na elektrických klávesových nástrojoch, preto si v roku 1992 zakúpil Yamahu PSR 200 (neskôr PSR 4 600) a pokúsil sa aj o vlastné skladby, ktoré nahral na CD. V decembri roku 1997 vydal prvé CD s názvom „Spojení vierou a láskou“ s kresťanskými piesňami a v júli roku 2000 druhé CD s názvom „Cesty ku šťastiu“. Sila vôle a príkladná starostlivosť a obetavosť rodičov mu zabezpečili, že základnú školu, ktorú pre úraz absolvoval od 5. ročníka striedavo denným a domácim štúdiom, ukončil s vyznamenaním. Na gymnázium nastúpil v školskom roku 1991/92 ako riadny študent. Absolvoval okrem telesnej výchovy a laboratórnych cvičení všetky hodiny a roku 1995 úspešne zmaturoval. V tom istom roku začal študovať na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Pre nevidiaceho to bola ďalšia skúška, ako toto štúdium zvládnuť. Kým mu doma pomáhala celá rodina, v Bratislave mu pomáhali spolužiaci a na ulici – keď s bielou palicou kráčal mestom - ochotní ľudia. Už pri nástupe na fakultu našiel v Bratislave pomoc v Podpornom centre pre zrakovo postihnutých študentov, kde mu v mnohom pomohli. Okrem iného naučil sa tam pracovať aj s počítačom, ktorý je dodnes jeho nenahraditeľným pomocníkom. Počas štúdia vzplanulo medzi ním a Silviou Závodszkou citové a krajanské spojenie. Poznal sa s ňou dlhé roky z práce s evanjelickou mládežou v Nových Zámkoch. Možno aj preto, že Silvia má tiež zadunajské korene v Černi (Drška, Bajza). Vyústilo to tým, že sa ešte počas Štefanovho štúdia roku 1999 vzali. Štúdium na EBF UK v Bratislave Štefan Kiss ukončil roku 2000 štátnou skúškou a hneď na to bol v Liptovskom Mikuláši ordinovaný za evanjelického kňaza.

Je zaujímavé, že svoje prvé služby Božie ako študent slúžil v starom evanjelickom kostole pri farárke Alžbete Nobikovej v Sarvaši. Po ordinovaní nastúpil za seniorálneho kaplána Hontianskeho seniorátu v Krupine. Prišiel tam už nielen s manželkou, ale aj so štvortýždňovou dcérkou Radoslavou a po poldruha roku im v rodine pribudol syn Rastislav. Manželka Silvia absolvovala štúdium na UKF v Nitre, dlhšie učila biológiu a chémiu na ZŠ v Dubníku, teraz je učiteľkou náboženstva. V Krupine začal Štefan Kiss svoju praktickú farársku službu. Počas zastupovania farára a seniora ako nevidiaci slúžil v nejednom cirkevnom zbore nielen služby Božie, ale aj pohreby, krsty a sobáše. Okrem toho plnil všetky úlohy, čo s výkonom tejto služby súvisia. Je len samozrejmé, že na všetko sa musel dôkladne pripraviť, naučiť sa všetko naspamäť, aby slúžil k spokojnosti veriacich a to často v odľahlých obciach Krupinskej planiny. Pripomeňme, že naučiť sa a zapamätať si najmä pri pohrebných rozlúčkach mená a roky a pri službách Božích oznamy, milodary, poďakovania, to si vyžaduje dôslednú prípravu a dobrú pamäť. A to tento nevidiaci farár, potomok zadunajských Slovákov, obdivuhodne zvláda. Žiada sa dodať, že významným pomocníkom v jeho práci sa stal počítač. Veď nevidiaci človek nemôže používať nielen knihu, ale ani pero a papier. V polovici roka 2004 prijal farár Štefan Kiss ponuku Generálneho biskupského úradu ECAV na Slovensku k vykonávaniu práce tajomníka vnútornej misie pre prácu s deťmi, s ktorou má bohaté skúsenosti ešte z mladosti. Túto prácu mu umožňujú vykonávať na detašovanom pracovisku v Nových Zámkoch s tým, že raz do týždňa pracuje na GBÚ ECAV v Bratislave. Popri tom podľa potreby vykonáva službu zastupovaním farárov v cirkevných zboroch, keď títo majú počas plánovaných služieb Božích iné povinnosti. Často slúži služby Božie aj v kaplnke Úradu vlády SR. V tretiu adventnú nedeľu zastupoval v nitrianskom evanjelickom cirkevnom zbore farára a seniora Ivana Eľka, ktorý bol v tú nedeľu na ordinácii dozorcu CZ v Pribete. O tom, že služby Božie odslúžil k mimoriadnej spokojnosti veriacich, svedčili mnohé poďakovania a gratulácie. Do cirkevných zborov a za inými povinnosťami ho vozí manželka na aute a pomáha mu aj v administratívnej práci. Odvtedy, ako mu manželia Sadloňovci z Toronta zabezpečili laptop, sa jeho práca stala ľahšou. Výpočtovú techniku má možnosť využívať na informácie, výučbu, sledovanie diania vo svete, prípravu na služby Božie, biblické hodiny a vyučovanie. Farár Štefan Kiss má svoju súkromnú webovú stránku a s pomocou výpočtovej techniky môže surfovať aj na internete. Ba môže skladať aj piesne, ktoré ľudia radi počúvajú.

Príbeh farárskej rodiny Kissovcov z Nových Zámkov najlepšie a najvýstižnejšie charakterizuje názov jednej jeho CD platne: „Spojení vierou a láskou“.

Ján Jančovic