Vyše stotisíc ľudí sa 24. februára zišlo na Svätopeterskom námestí na posledné stretnutie s Benediktom XVI. pri mariánskej modlitbe Anjel Pána, ako je zvykom každú nedeľu a cirkevné sviatky.

Svätý Otec sa najskôr poďakoval za sympatie prejavené mohutným potleskom, ktorý sa rozpútal, ako sa objavil v okne posledného poschodia Apoštolského paláca. Svoj príhovor venoval evanjeliu z Druhej pôstnej nedele:

„Drahí bratia a sestry,

liturgia Druhej pôstnej nedele nám každoročne predkladá evanjelium o Premenení Pána. Evanjelista Lukáš osobitne zdôrazňuje skutočnosť, že Ježiš sa premenil, kým sa modlil. Prežíva hlboký vzťah s Otcom počas tohto duchovného uzobrania, ktoré sa uskutočňuje na vysokom vrchu v spoločnosti Petra, Jakuba a Jána, troch učeníkov, vždy prítomných v momentoch Učiteľovho predstavovania sa ako Boha (Lk 5,10; 8,51; 9,28). Pán, ktorý iba pred chvíľou predpovedal svoju smrť a zmŕtvychvstanie (9,22), ponúka učeníkom predchuť svojej slávy. Pri Premenení, tak isto ako pri Ježišovom krste, zaznieva Otcov hlas: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ (9, 35). Prítomnosť Mojžiša a Eliáša, predstavujúcich Zákon a Prorokov Starej zmluvy, nikdy predtým nebola významnejšou. Celé dejiny Zmluvy sú zamerané ku Kristovi, ktorý uskutočňuje nový „exodus“ (9,31), nie však do zasľúbenej zeme, ako v Mojžišovom čase, ale v ústrety nebu. Petrov zásah: „Učiteľ, dobre je nám tu“ (9,33) predstavuje neuskutočniteľný pokus zastaviť túto mystickú skúsenosť. Sv. Augustín to takto komentuje: „Peter... na vrchu... mal Krista ako pokrm duše. Prečo by mal zostúpiť a vrátiť sa k námahám a bolestiam, keď bol tam hore plný pocitov svätej lásky k Bohu, ktoré ho inšpirovali k svätému počínaniu?“ (Discorso 78,3).

Rozjímajúc nad týmto úryvkom z evanjelia môžeme získať dôležité ponaučenie najmä v súvislosti s prvenstvom modlitby, bez ktorej sa každé apoštolské a charitatívne nasadenie zredukuje na aktivizmus. Počas Pôstneho obdobia sa učíme venovať primeraný čas modlitbe osobnej i spoločnej, pretože ona dáva dych nášmu duchovnému životu. Okrem toho, modlitba nespočíva v akomsi izolovaní sa od sveta a jeho protirečení, ako chcel na hore Tábor urobiť Peter, ale privádza na cestu, k činnosti. „Kresťanský život“ - ako som napísal v Posolstve na Pôstne obdobie - „spočíva v tom, že zakaždým znovu vystupujeme na vrch stretnutia s Bohom, aby sme následne po zostúpení, obohatení láskou a silou, ktorú nám Boh daruje, mohli slúžiť našim bratom a sestrám s rovnakou láskou ako on“ (b.3).

Drahí bratia a sestry, toto Božie slovo vnímam ako osobitne určené mne v tejto chvíli môjho života. Pán ma volá „vystúpiť na vrch“ a venovať sa ešte viac modlitbe a rozjímaniu. To však neznamená opustiť Cirkev, dokonca ešte viac, ak ma k tomu volá Boh, znamená to, aby som jej neustále slúžil s takou istou oddanosťou a láskou, s akou som to robil doteraz, ale spôsobom primeranejším môjmu veku a mojim silám. Prosme o príhovor Pannu Máriu. Ona nech pomáha nám všetkým vždy nasledovať Pána Ježiša v modlitbe i v účinnej láske.“

TK KBS, RV