V uplynulých dňoch denník Magyar Nemzet priniesol správu, podľa ktorej tzv. Národný ústav pre výskum technológie, založený a kontrolovaný bývalým ministrom školstva Bálintom Magyarom, spreneveril v rokoch 2004-2005 takmer pol miliardy forintov.

Túto ustanovizeň totiž zakladateľ využíval ako domácu pokladničku, z ktorej prostredníctvom súbehov poskytoval peniaze svojim „dvoranom“. Takýmto spôsobom bol vyplatený honorár vo výške 90 miliónov Ft skupinke filozofov za jedinú „štúdiu“, navyše vypracovanú nie na danú tému.

Správa priam bije do očú, keď si uvedomím, že pred dvomi rokmi som sa v rámci súbehu obrátil na sekretariát ministra kultúry I. Hillera so žiadosťou o udelenie podpory na preklad a vydanie výberu z diela významného maďarského básnika a esejistu. Podľa oficiálnych informácií pán minister mal na účely tohto druhu k dispozícii osobitný fond vo výške sto miliónov forintov (!). Sekretariát mi písomne odpovedal, že peniaze, čo sa už dá robiť, jednoducho nie sú. Navyše mi odporúčal, aby som skúsil šťastie nabudúce a konkurznú ponuku smelo publikoval v slovenských novinách (!).

Podobných zavádzajúcich manévrov sa už vyskytlo a zrejme ešte vyskytne dosť nielen na ministerských postoch. Snáď by stálo za to zamyslieť sa v tejto súvislosti napríklad nad osudom Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku. A vôbec nad účelnosťou a efektívnosťou prideľovaných prostriedkov. O etnobiznise v prostredí menšín sa síce už dávnejšie hovorí a píše, ale o sankciách nevedno, ani o prideľovaní a využívaní finančných zdrojov. Lebo zodpovedných činiteľov nemožno označiť za defraudantov?

(ok)