V zrkadle osláv ● Pečený vôl ako „hungaricum“

S ťažkou nostalgiou spomínam na predvolebnú kampaň roku 1994. Liberálna strana robila na Margitinom ostrove happening - a piekla vola. Takisto na Margitinom ostrove ešte pred pár rokmi fungovala záhradná reštaurácia, kde tiež piekli z času na čas vola, pri ktorom, mimochodom, bolo možné si aj zatancovať na živú hudbu.

Hovorím o nostalgii, z čoho vyplýva, že dávno som už nevidel, tobôž nejedol (!) túto dobrotu. A zrazu, hľa! Vykračujem si na najväčšom budapeštianskom námestí, kde kedysi usporadúvali aj prvomájové sprievody, a keby som bol český turista, skríkol by som: Hele, vole, vúúl!

No, až také nečakané to nebolo, veď som vedel, že tam ten vôl bude. Spolu s tisícmi maďarských gazdov. Tí tu už boli začiatkom roka: protestovať proti agrárnej politike vlády, prišli na stovkách traktorov, a vtedy im obyvatelia hlavného mesta nosili čaj, jedlo, slovom: boli s nimi solidárni. Teraz si súkromní hospodári zmysleli, že všetko vrátia pohostinným Pešťanom. Rozostavali na asfalte a mačacích hlavách kotle, varili v nich baraní perkelt - to aby pripomenuli staré a pôvodné maďarské chute, na ktoré vo veľkých obchodných reťazcoch veru už nenaďabíte…

No a takéto „hungaricum“ je - podľa mňa - aj pečený vôl! Hoci bol veľký, doslova ako hovädo, národu bažiacom po zabudnutých chutiach sa ušla iba koštovka. Ale nepredbiehajme. Do tajov prípravy tohto kusiska mäsa ma zasväcuje hlavný „opekač“ Imre Hegedűs z mestečka Bicske pri Budapešti.

„Zaklali sme ho v pondelok, mäso prešlo štvordňovým procesom pácovania a zrenia. Čo je potrebné k pácovaniu? Dobré maďarské koreniny, trpezlivosť a niekoľko hltov pálenky.“

Imre vysvetľuje „pálinku“ - človek pácuje v chladiacej komore, kde sú plus dva stupne, takže niet čo dodať. Iba doviezť vola na nákladiaku, natiahnuť ho na obrovskú tyč, pod ktorou je široké koryto s dreveným uhlím, tyč poháňa motorček, vôl sa krúti a rovnomerne sa pečie. Koľko vlastne?“

„Trvá to približne jeden deň… celú noc sme tu boli s priateľmi gazdami a spolu s milými Budapešťanmi sme čumeli na vola, pretože to nebola hocijaká atrakcia, to musím povedať.“

Samozrejme, vola treba sústavne polievať špeciálnou šťavou, no a iná špeciálna šťava - z hrozna, konkrétnejšie z Tokaja a Villányu - tiekla aj dolu hrdlom…

Nebudem to ďalej naťahovať: takýto 380-kilogramový vôl nie je nikdy upečený, treba z neho odkrajovať kúsky a dopekať na veľkom plechu, samozrejme, v masti z maďarského brava. Nuž, nášho vola pácovali vyše štyri dni, piekli deň a zjedli ho ľudia za poldruha hodiny - za takýto čas rozdali milí gazdovia vyše 700 porcií… Zrejme medzi dvoma sústami krehkého mäsa a bieleho dušičkového chleba sa zrodil nápad, aby tento Manifestačný pľac premenovali na Námestie gazdov…

Driečni hospodári teda nakŕmili pol Budapešti, ale musím poznamenať, že pri takýchto akciách sa vždy „zvezú“ aj iní „kŕmiči“ národa. Napríklad v podobe predavačov máp „historického Maďarska“, čiže Uhorska, alebo „nostalgickej“ literatúry o niekdajšej veľkosti maďarského národa, o „ťažkom osude“ Horniakov a Dolniakov, tobôž Sedmohradska, o skýtskom pôvode Maďarov, ďalej sú tu odznaky, vlajky a iné „suveníry“…

S volom to vôbec nesúvisí, ale čo sa dá robiť, veď sa pripomína svätý Štefan, zakladateľ štátu, navyše na blízkom Námestí hrdinov chystá zhromaždenie známy radikál István Csurka, ktorý potom vo svojom prejave vyzýva na „rozštvrtenie“ všetkých nepriateľov národa…

Ale medzi týmito dvoma akciami - myslím priestorovo, veď námestie je obrovské - teda medzi Csurkom a volom, ale úplne nezávisle od nich, je výstava veľkoplošných plagátov pod holým nebom. Ide už o šiesty ročník prehliadky originálnych, a najmä groteskných nápadov mladých tvorcov, o akési „brnknutie do nosa“ snobskej konzumnej spoločnosti. Tento rok na celkom vážnu tému: „Vlasť - máš ju rád?“ Zo série naozaj vtipných plagátov ma zaujala kulinárska dimenzia pod podtitulkom: „Máš rád Maďarsko?“ Na billboarde je niekoľko vyprážaných rezňov v tvare Maďarska, daktorý je obložený štipľavou paprikou, k inému sa podáva príloha v červeno-bielo-zelených farbách. No a nad ďalším sedí chlapík s vyholenou hlavou: on si dáva reznisko v tvare Uhorska a nápis ho vyzýva: „Pýtaj si väčšie! - Big Map“, čiže „Veľká Mapa“…

Túto výstavu vymyslel istý hudobník-textár, marketingovo-reklamný mág Péter Geszti, ktorý je zaradený, myslím politicky, do tábora liberálov. Preto to hovorím, lebo liberálov zaraďujú v Maďarsku niektoré konzervatívne a radikálne sily medzi „protinárodné“ živly. A predstavte si, tento Geszti zložil najnovší hit s názvom Maďarsko, povedal by som, že je vlastenecký na americký spôsob a prvý raz ho zaspievala rómska speváčka, ktorá skončila v súťaži „Megasztár“ na druhom mieste. Predniesla ju nie hocikedy a hocikde! Minulú sobotu večer, pár minút pred svätoštefanským ohňostrojom, na pilieri Reťazového mosta!

Hľa, čo človek stíha za jeden jediný deň! Celý prierez Maďarskom. Proti gustu žiaden dišputát, alebo ako Maďari hovoria: vkus a facka sú rozdielne - mne osobne chutil najviac ten vôl…

Gregor Martin Papucsek