Musíme si priznať, že zbaviť sa Vianoc nie je jednoduché.

Veď v obývačke ešte stojí ozdobený stromček a zaberá dosť veľa miesta na to, aby sme si ho nevšimli. A keď máte živý stromček, tak z neho padajú pichliače deň čo deň vytrvalejšie. No čo už, treba vydržať kvôli rodine, deťom a sebe.

Podobne sme na tom aj so zostavovaním novín. Chvíľku musíme vydržať, aby si všetci stihli pozbierať svoje spomienky, myšlienky, a napísali o Vianociach vo svojej dedine. Niekomu to ide ľahšie, rýchlejšie, niekomu zas nie.

Musíme mať trpezlivosť, lebo to má zmysel. Veď nestíhame byť všade, a často ani na tých miestach, kde by sme veľmi chceli byť, lebo sa to fyzicky, alebo psychicky nedá zvládnuť.

Takto sa to stalo nedávno, že sme nestihli prísť do Dabašu - Šáre a ušla nám čarovná atmosféra rozprávkového popoludnia. Možno preto, že mám výčitky svedomia, alebo skôr, že som matkou, odporúčam do pozornosti článok Atilu Rusnáka o Rozprávkovom popoludní v Šáre. Na margo by som pripomenula, že autor je aj organizátorom, mentorom celej akcie.  Ako druhé, bez nároku na úplnosť by som vyzdvihla reportáž o Anne Komjáthiovej. Veľa som o nej počula, ale skoro nič som nevedela, kým som si neprečítala článok Vlasty Zsákaiovej. Urobte to aj vy.

Sme vyčerpaní zo sviatkov, z nákupov, práce,  rodiny a možno trochu aj zo života. Je ťažké naberať pozitívnu energiu, keď je už týždne zamračené, ale je nádej, že sa obloha vyjasní. Spríjemnime si to čakanie aspoň tak, že vezmeme do rúk vkusný farebný kus papiera so zaujímavou náplňou, a keď budeme mať výdrž, možno sa vyjasní. Aj na oblohe, aj v našich hlavách, aj v našich dušiach.

Ivett Horváthová Körtvélyesi