Nech žije 4. apríl! Ešte pred 24 rokmi by som začala asi podobne úvodník do tohto čísla, lebo „móda“ bola taká, dnes už samozrejme nemusím. Ale o čom vlastne hovorím?

Dňa 4. apríla 1945 oslobodila hrdinská Sovietska armáda naše mesto od fašistickej poroby, čím umožnila nášmu pracujúcemu ľudu nastúpiť cestu k budovaniu novej krajšej socialistickej vlasti. Interpretácia do roku 1989 znela takto, potom už červenoarmejci neboli hrdinami, iba obyčajnými zločincami, ktorí rabovali, znásilňovali a strieľali na každého, kto sa hýbal. Potom nasledovalo skoro polstoročné vymývanie mozgov, už od útleho detstva.

Ak máte viac, ako tridsať rokov, a boli ste iskričkami, pioniermi či vojakmi, iste poznáte príkaz Na môj povel!. Pamätám si, ako sme cvičili pochodovanie v škole na taktovku bubna, bola to pre nás zábava, na „úkor“ vyučovania, v prospech našej „duševnej a fyzickej kolektívnej výchovy“. Naraz sme kráčali – teoreticky – a naraz sme aj dýchali, ale to nebolo nič oproti československej spartakiáde na Strahove každých päť rokov od roku 1955 (okrem roku 1970, keď ju zrušili z obavy, že by sa mohla zvrhnúť na demonštráciu proti režimu). Oficiálne to boli hromadné verejné telovýchovné vystúpenia, no prakticky to boli gigantické propagandistické oslavy komunistického režimu. Na druhej spartakiáde sa zúčastnilo až 750 000 cvičencov všetkých vekových kategórií. Pri vystúpení sa striedali jednotlivé zostavy nacvičené viacerými účastníkmi, ktorí boli rozdelení do rôznych kategórií, napr: rodičia s deťmi, mladší žiaci, starší žiaci, mladšie žiačky, staršie žiačky, dorastenci, dorastenkyne, učni, ženy, muži a vojaci základnej služby, ktorí nacvičovali svoje vystúpenia v rámci povinnej vojenskej služby. Bolo to povinné, hodné nenávidenia, ale predsa to bolo na niečo dobré. Spoločne sa cvičilo na čerstvom vzduchu deň čo deň. Možno, akcia podobná spartakiáde, by prispela k zlepšeniu v disciplinovanosti, vytrvalosti a otužilosti mladej generácie. Poznám to, kým to nedostaneme príkazom, sami to nespravíme, teda Na môj povel!, všetci do prírody, veď konečne je už jar!

Ivett Horváthová Körtvélyesi