Desať rokov od úmrtia Martina Jonáša ● Virtuóz kresieb a malieb

„Povedať nepovedané o umelcovi so svojským rukopisom široko - ďaleko za rodnou nedozernou banátskou rovinou? Napísať nenapísané o Kovačičanovi, ktorý nás, mladších spoluobčanov, svojráznou nevyčerpateľnou energiou „zapriaha do národa roli dedičnej“?

Ku ktorému neraz zaskočíme na kus dobrej reči. Radosť ho počúvať. Prekypuje nielen neopakovateľnými námetmi na olejomaľbách a nápadmi na kresbách, ale i ochotou prispieť do národopisnej klenotnice bohatým archívom, v ktorom nejeden papierik dostáva zvláštnu hodnotu, zámožnou slovnou zásobou, v ktorej pramení kovačické nárečie, alebo aspoň - vzácnou radou. Je neposedný, vnímavý, obrazotvorný.“

Ján Špringeľ

Martin Jonáš (9. 5. 1924 Kovačica - 31. 1. 1996 Pančevo) sa narodil v roľnícko-remeselníckej rodine. Vychodil štyri triedy základnej školy a absolvoval polročný poľnohospodársky kurz. Bol spoluzakladateľom výtvarnej sekcie založenej pri slovenskom kultúrnom spolku Pokrok a spoluzakladateľom Galérie sedliakov - maliarov pri Dome kultúry v Kovačici. Bol nositeľom mnohých významných cien, diplomov a medailí z medzinárodných prehliadok insitného umenia. Pestoval olejomaľbu, grafiku a kresbu. Tvoril v rodisku, kde mal ateliér otvoreného typu. Pochovaný je v Kovačici.

„Zobrazujúc tých ľudí, ich sny a nádeje, Jonáš vlastne objavuje nezaniknuté hodnoty života na zemi vôbec. V tom je vlastne spoločný menovateľ všetkých jeho obrazov, v tom je tá niť, ktorá ich viaže dohromady. Okrem toho panoramatické zábery jeho kraja sú charakterizované bohatstvom farebnej náplne. Bledá žiara neba s veľkým oranžovým slnkom utvárajú pocit tepla, rovnako ako pasienky a lúky, ktoré sa s množstvom žiariacich kvetov rozprestierajú na všetky strany. Často je v prvom pláne na jeho obrazoch veľký šúľok kukurice, ktorého zo všetkých strán ozobáva kŕdeľ husí - a všetko to cítiť ako neoddeliteľnú časť maliarovho kraja. Ten šúľok kukurice je vlastne symbolom života a všetkého, čo príroda dáva človekovi.“

Nebojša Tomaševič

 „Korene tvorby možno u mnohých umelcov hľadať už v detstve. Toto obdobie sa spája u Martina Jonáša so životom v rodine. V lete bol otec poľnohospodárom, pracoval na roli, v zime opravoval čapice, bundy, kožuchy. Zima, to bola vhodná príležitosť pre mnohých ľudí z dediny na stretnutie. Keď napojili, nakŕmili stádo, večer ostalo ešte dosť voľného času na návštevy. Často chodili k pánu majstrovi, to ako k jeho otcovi, pozhovárať sa. Malý Martin bol veľký zvedavec. Aby nerušene mohol počúvať, o čom sa dospelí zhovárajú, skrýval sa pod stôl. Pod stolom cez ich rozprávky cestoval tak ďaleko, ako v skutočnosti nemohol. Práve tak ako v rozprávkach, aj on sa vydal do čias suchoty, neúrodných rokov, exekúcií, ponoril sa do udalostí tej doby. Prežíval niekdajšiu národnostnú neprávosť, vojny a všetko okolo toho. Počúval pod stolom a pritom nič iné nevidel, len „bačkory“, velikánske topánky, obuv naplnenú slamou, takže bola skoro toľká ako detská kolíska. A tie ruky! Unavené, oškriabané, opuchnuté, oškvarené. Rozmýšľal, na čo majú také „ručiská“, kristepane, prečo majú také vykrivené prsty, nepestované nechty... Život tohto maliara plynul paralelne s jeho tvorbou. Keď dorastal, pochopil, prečo videl ako chlapec spod stola takých ľudí. Sám pred sebou to nemusel dokazovať, lebo roľnícku prácu poznal. Po vojne, keď nastal čas aj na zábavu a osvetu, dozrievali ekonomické a ďalšie podmienky, mohol Martin Jonáš naplniť svoju predstavu o veľkosti roľníka aj cez výtvarnú tvorbu. Monumentalizuje, zvýrazňuje veľkosť človeka, ktorý mu svojprávne vyčnieva ponad pôdu, lebo si vie pevne na ňu zastať, rozumie jej, žije s ňou a vie z nej čo najviac vyťažiť.“

Dušan Mikolaj

„Dívam sa na jeho obrazy vždy znova a opäť, prekvapený tak ako pred rokmi. Robustné postavy banátskych sedliakov - Slovákov hovoria o stáročnom, priam biblickom spojení so zemou, ktoré nás, často nehodných, trpezlivo nosí na svojom doráňanom chrbte, napriek všetkému, čo sme nedobre urobili, nás kŕmi, ba v poslednej hodinke nás aj na večnosť pritúli. Ak máme veriť významnému francúzskemu teoretikovi Jeanovi Cassouovi, že insitné umenie „... predstavuje utajený, ale mocný a výdatný prúd, prúd živej vody...“, tak dielo Martina Jonáša je tým prameňom krásy a úprimnosti, ktorý ľudstvu tak často chýba. Je tu, pre nás. Nemali by sme ho obísť.“

Viliam Apfel

 „Na rozdiel od ľudí, o ktorých možno písať ľahko, plynulo, priamočiaro, rozvážne, s mierou - sú aj ľudia, o ktorých ťažko napísať hoci aj vetu, aby ste s tým boli spokojní. Sú ľudia, o ktorých keď hovoríte, zdajú sa vám vaše slová nedôstojné poslania hovoriť o ľuďoch, zdá sa vám, že pri týchto slovách prestávate veriť v magickú silu jazyka. Sú ľudia, ktorým sa väčšmi priblížite, keď ich budete vnímať očami, než lahodiť im rečou. Sú to ľudia typu Martina Jonáša.“

Michal Babiak

„V skupine kovačických maliarov vyniká Jonáš kresliarskym nadaním. Suverénne prechádza cez rôzne grafické techniky od drevorytu a linorytu cez medirytiny až po sieťotlač či serigrafiu. Vydal tridsať grafických máp. Kresba má virtuózny ťah, línia je pevná, hladká a plastická. Východiskom - ako pri olejoch - je figúra, ktorej tvar je vymedzený dynamickou kontúrou a obrysom. Nie sú len čiernobiele, často ich dotvára farebným tieňovaním. Martin Jonáš obohatil insitu o nové výrazové a významové polohy. Je to umelec s prekvapujúcou invenciou a imagináciou. Svojím neopotrebovaným pohľadom a bezprostrednosťou prejavu sa pripája k tým umelcom, ktorí prispievajú ku vzkrieseniu prapôvodnej vyjadrovacej sily človeka.“

Katarína Čierna

„Martin Jonáš využíva farby, aby vyjadril svoje city a zážitky vo chvíľach inšpirácie. Preto nás jeho bohaté a silné koloristické relácie - expresívne a smelé - vzrušujú a osvojujú. Od koloritu z lásky voči slovenskému ľudovému folklóru, farby ktorého bral len ako základ, rozširujúc ich do nejasných a zušľachtených tónov zelenohnedých a sivomodrých harmónii s intenzívnymi akcentmi základných farieb, postupne prešiel na šťavnaté a malebné farby siatin a plodov dozretých pod horúcim banátskym slnkom. Modrasté „zamatové banátske súmraky“ vymenil expresívnymi a zvučnými súladmi zlatožltých kukuríc, pomarančových tekvíc a hnedých tónov húb, koloritom, v ktorom obloha ako zrelá tekvica „zorou zapálená“ pôsobí smelo. Tým spôsobom, ako sám maliar hovorí, vyjadruje lásku voči plodom svojho rodného kraja a životnú závislosť od nich. Jeho prechod z nejasných a teplých na zvonivé a silné tóny zlaďuje sa transformáciou koloritu ženských odevných predmetov, ktorý v zamatových a nežných tónoch vytváraných prirodzenou cestou, po 19. storočí, preberá záhradnú pestrosť silného koloritu anilínových farieb ako novú harmóniu.“

Miroslava Boškovičová

„Krajinka Martina Jonáša - najčastejšie obraz dedinského domu - znázornená je nadchýnajúcimi farbami v hrejivom tóne. Domčeky sú zoradené do oválneho alebo hroznovitého tvaru s vežou, ktorá dominuje, a dodané dekoratívne detaily pripomínajú rozprávku a vyžarujú teplotou. Podľa citovej transpozície videného sa Jonášove obrazy vyčleňujú aj v galérii insitných maliarov v Kovačici. Práve poetickosť a obrazotvornosť sú, podľa nášho subjektívneho ocenenia, najväčšie hodnoty Jonášovej malebnosti.“

Ksenija Kataničová

„Jonášovi sa - takýmto spôsobom konštruujúc kompozíciu - darí popri anatomických tvaroch dať každej postave určitú psychologickú dimenziu. To dosahuje znepokojenou líniou, ktorá je v stredobode postavy zdôraznená. Tým spôsobom líniou tvary nezatvára, ale naopak, ponecháva ich otvorené, čo kresbe dáva určitú pružnosť a poetický podklad. Budí to dojem, že na kresbách je vyjadrená forma aj priestor a určitým spôsobom aj osvetlenie.“

Slobodan Sanader

„Ledva som presvedčil Martina Jonáša, aby som mohol nakuknúť pod jeho strechu, a tak odhaliť tajomstvo staré ako on, a tak samému sebe vysvetliť jeho osobnosť ako umelca. A uňho: hŕba skíc, výkresov, ba aj poniektorá olejomaľba na lesonite. Sú to vlastne štúdie postáv a detailov, ktoré predchádzali tomu, čo on a toto prostredie dnes majú. Počas jeho žartovania na vlastný účet objavil som, že má vyše sto básní v slovenčine. Keď mi niektoré z nich preložil, pochopil som zmysel jeho vnútornej potreby aj takto sa vyjadriť - ako spontánny impulz tvorby. Zdá sa mi, že tajomstvo výnimočnosti tohto sedliaka - maliara odhaľujeme v bohatstve a nadanosti jeho osobnosti, že nenútene dosahuje najjemnejšie pojmy pre hudbu, poéziu, dejiny a kultúru vôbec, že vedychtivo, vedený zvláštnym inštinktom, báda po všetkom, čo je ľudské. Jeho diela sú individuálnym prienikom hodnoty osobnosti. Kto sa pokúsi v správaní sa tejto nerozhodnej osobnosti odhaliť jeho ako človeka a umelca, stretne sa s jedným priateľským úsmevom, ktorý je neprekonateľnou prekážkou a ktorý vás usmerňuje, sugeruje určitý druh poučenia „ak ma chcete hlbšie spoznať, to môžete, pozorujúc moje obrazy, a nie mňa ako zjav.“ Toto poučenie znamená mnoho, najmä ak prichádza od samouka sedliaka - maliara.“

Slobodan Šarenac

(výber textov z denníkov, týždenníkov,

občasníkov a publikácii: Ján Špringeľ)