Článok o najstaršej členke Evanjelického klubu dôchodcov v Slovenskom Komlóši
vo mne dozrieval niekoľko mesiacov. Jej život bol vždy naplnený prácou, ale nikdy
sa nesťažovala. Vždy mala v sebe veľa energie a silnej vôle.

Mimochodom, je to moja starká, Mária Lehoczká Tószegiová. Babka, ktorá v tomto roku oslávi 92. narodeniny, chodí o paličke. Hoci už trocha stratila na vitalite, pamäť má fantastickú. Využila som jej zhovorčivosť a požiadala som ju, aby mi porozprávala o svojom živote.

Stará mama uzrela svetlo sveta 28. augusta roku 1918, v rodine kupca s obilím, desať rokov po smrti svojej sestry, ktorá zomrela ako jedenásťročná na šarlach. Ich rodina patrila medzi zámožnejšie.

- Moji rodičia nezdedili majetok, ako napríklad rodina Lehoczkyovcov, ktorá mala sto hektárov pôdy. Oni museli veľmi ťažko pracovať, kým nadobudli majetok. Môj otec bol spočiatku nádenníkom neďaleko Komlóša, potom musel ísť na vojnu. Po návrate z vojny mu mlynár Pipíš ponúkol prácu. Mal skupovať kukuricu a pšenicu. Otec bol precízny a šikovný, mlynár si ho obľúbil a platil mu podiel zo zisku. Začal pomaličky bohatnúť. Povšimla si ho židovská kupecká rodina Herczogovcov, ktorá mu ponúkla lepšie miesto s vyšším platom, ktoré prijal. V tom čase sa dal dokopy s bratom tvojho starého otca z otcovej strany, so zadĺženým, ale rafinovaným pánom Matajsom. Môj otec mu podpísal niekoľko zmeniek a čoskoro aj on stratil majetok. Ale otec nebol hlúpy. Na návrh právnika dal včas prepísať majetok na svoju manželku, - povedala.

Keď sa Marka narodila, jej mama mala už štyridsať rokov. Darmo túžili po ďalšom dieťati, osud im ho nedožičil.

Starká ako trojročná začala chodiť do materskej školy na Rákócziho ulici. Tu sa s tridsiatimi deťmi zaoberala len jedna učiteľka. V tom čase mohli chodiť do škôlky len tí, ktorí za to zaplatili, ostatné deti sa hrali na ulici. Vtedy sa skamarátila so súrodencami Pipíšovcami. Po škôlke si krátili dlhú chvíľu na ulici, kde s veľkým elánom hrali futbal. Babka darmo mala bohatých rodičov, nekupovali jej veľa hračiek. Nerada sa hrala s bábikami, ale zbožňovala lopty. Päť rokov chodila do základnej školy, ktorá bola neďaleko ich domu. Vtedy sa skamarátila s Ančou Borošovou a Marikou Lehoczkou, ktorá sa neskôr stala krstnou mamou jej detí.

- Pamätám sa, aká som bola planá ako prváčka. Sedela som na okraji lavice a stále som kopala do chlapcov. Náš triedny sa nehneval na mňa, mal ma rád, - spomína.

Moja starká bola veľmi chorľavé dieťa, často mala zápal mandlí a ucha. Ako žiačka základnej školy ochorela na šarlach. Chýrny lekár Dr. Túri presvedčil jej rodinu, že jej pomôžu iba nové, dovtedy neznáme lieky. Stal sa zázrak, starká vyzdravela. Odvtedy bol Dr. Túri priateľom ich rodiny. Babka si pamätá, že všetky lieky obsahovali aníz, chuť a vôňu ktorého dodnes nemá rada. Pamätá si, ako jej otec musel držať hlavu a násilím jej dať do úst kvapky, inak by liek neužila. Po skončení základnej školy išla do meštianky, kde zbožňovala krúžok telocviku, najmä skok do výšky a bežecké preteky. Pravidelne chodila na súťaže, bola najlepšou bežkyňou nielen v škole, ale aj v župe. Jej fotky a ceny viseli na stenách meštianky. Rodičia ju zapísali do rôznych záujmových krúžkov, okrem telocviku tancovala, spievala v zbore a vyšívala. Vďaka pravidelnému pohybu už nebola taká chorľavá. Len raz v živote ležala v nemocnici v Debrecíne, keď mala osemnásť rokov a vybrali jej mandle. Prečo práve v Debrecíne? Nuž preto, lebo vtedy na Komlóši pôsobil mladý lekár, Dr. Bocskai, ktorý vyštudoval v Debrecíne a aj manželku mal Debrecínčanku. Po skončení meštianky sa starká plná energie a plánov zapísala na dvojročné štúdium strojopisu a rýchlopisu, ktoré úspešne absolvovala v Orošháze. Keďže to bolo tesne pred vojnou, bývala doma na Orechovej ulici a pomáhala mame. Nemali ľahký život. Vtedy sa pralo ručne, vodu nosili zo studne. Spolu piekli aj domáci chlieb, a to na celý týždeň, čo bola otrocká robota, ale chlieb bol oveľa chutnejší ako dnešný.

- Veľa som v tom čase cestovala malým vlakom. Chodievala som na sálaš môjho otca. Pomáhala som, kde bolo treba. Dlhé roky tam bývala rodina Károlyovcov, ktorá obrábala pôdu a nám dávala polovicu úrody, - prezradila starká.

Jej najlepšou kamarátkou bola manželka Dr. Túriho Mária Blahová. Spolu sa zabávali na báloch, ktoré sa vtedy konali v hoteli Komló. Boli to krásne časy! S kamarátkami sa viezli na vyzdobenom koči na bál, hintov vtedy mali len najbohatšie rodiny, napr. Lehoczkyovci. Hotel Komló bol veľmi elegantný, na prízemí s cukrárňou a reštauráciou, kde hrala živá hudba. Na báloch sa mohli zúčastniť len pozvaní hostia. Moja babka a jej kamarátky boli vždy vítané. O živote chudobného ľudu veľa nevedeli. Na moju otázku, či vie, ako vyzerali kedysi priadky, sa na mňa čudne zadívala. - Čo si myslíš, že ja som chodila na priadky? Ani kroj som nikdy nemala! My sme nosili úzke šaty, oni široké sukne. Nekamarátili sme sa, moje kamarátky boli školené. Šaty mi šili najlepšie krajčírky na Komlóši a v Budapešti, - povedala. Látky nakupovala v Segedíne a v Békešskej Čabe, z ktorých jej kamarátka Zuzana Foková, majiteľka salónu v Budapešti, šila módne kostýmy, sukne, bundy. - Môžem ti povedať, že som mala šťastný život. Otec mi kúpil všetko, po čom som zatúžila. Nechcela som sa vydať, lebo prišla vojna. Mala som dosť bohatých pytačov, ale chcela som vyčkať koniec vojny, - povedala. So starým otcom Pavlom Lehoczkým, pracovníkom ministerstva obrany v Budapešti, inak tiež Komlóšanom, sa zoznámila prostredníctvom kamarátiek Judity a Zuzany Lehoczkej. Vydala sa zaňho v roku 1947, o rok neskôr sa narodilo ich prvé dieťa, moja mama Mária a o šesť rokov synček Pavol. Bývali spolu so starými rodičmi na Orechovej ulici. - Keby neprišla vojna, tak by tvoj starý otec mohol zmaturovať a stal by sa dôstojníkom. Ku koncu vojny pracovníci ministerstva utekali do zahraničia. V Nemecku ich chytili a dostali sa do zajateckého tábora. Tvoj starý otec sa vrátil domov v roku 1946. Dva roky potom, ako sme sa zosobášili, sa začal zaoberať našou pôdou. Károlyovci odišli zo sálaša do neďalekého Kopánču. Počas vojny Komlóš neutrpel veľa škody, Rusi ho ako slovenskú dedinu ušetrili. Ale neskôr zámožnejším rodinám, akými boli aj Lehoczkyovci, poštátnili všetku pôdu. Keď sa mi narodili deti, už tu boli Rusi. Zobrali nám všetko, čo len mohli. Keď sme mlátili obilie, stáli pri mláťačke s ceruzkami v rukách a zapisovali si do notesu, koľko vriec sme mali. Ani na osivo nám nenechali, - spomínala si stará mať. Ako to prežili? Ukradli si zo svojho trochu osiva, ktoré zasiali okolo sálaša. Tak mohli chovať trochu hydiny a ošípané, ktoré sa pásli okolo sálaša. Len tak bolo možné prežiť toto mimoriadne ťažké obdobie.

- Keď bola tvoja mama malá, prosíkala ma o mäso. Nemohla som jej dať, nemala som odkiaľ. Sem-tam sme chytili holuba, ktorého sme nemuseli my chovať. Často sme jedli kapustu na oleji s chlebom. Raz môj muž zohnal prasiatko, z ktorého sme vychovali osemdesiatkilové prasa. Zabili sme ho v noci, báli sme sa, aby sa to nik nedozvedel, lebo tvoj starý otec by išiel do väzenia. Upiekla som mäso, zaliala som ho masťou a tak sme mali občas trochu mäsa. Ale všetko, o čom ti hovorím, sa vzťahovalo len na kulacké rodiny, iným, hladným robotníkom, Rusi rozdávali potraviny. V šesťdesiatych rokoch tvojho starého otca donútili k tomu, aby vstúpil do družstva Alkotmány (Ústava). Prišli preňho o polnoci, odniesli ho na radnicu. Zastrašovali ho. Ako sa neskôr dozvedel, vo vedľajšej izbe dovtedy mlátili bekeč (huňu), kým nepodpísal, že dobrovoľne vstúpi do družstva. Pracoval ako agronóm, popri robote zmaturoval a urobil si Vysokú školu poľnohospodársku v Hódmezővásárhelyi. Neskôr pracoval na živočíšnej farme, kde sa zaoberal chovom ošípaných. Tam si ho veľmi vážili, bol inseminátor, potom sa stal vedúcim živočíšnej výroby, odkiaľ išiel do dôchodku, - konštatovala.

Stará mama veľa pracovala, vychovala dve detí, varila, prala, chovala ošípané a hydinu, okrem toho každý deň chodila do vinice, kde pestovala zeleninu na predaj. Ako povedala, vtedy sa im uľahčil život, keď dostali od družstva záhumienok. Zasiali, čo chceli a z toho mohli chovať domáce zvieratá. Prebytok predala na trhu, kam rada chodievala. Do smrti starého otca predávala zeleninu, klobásu a kvety. (Bola veľmi hrdá na svoju štipľavú, podľa nej chýrnu komlóšsku klobásu.) Pred niekoľkými rokmi sa jej život náhle zmenil. Babka už dlhé roky žila sama, keď dostala krvácanie do mozgu. Po niekoľkých dňoch na intenzívnom oddelení sa prebrala a poprosila sestričky, aby jej natreli chlieb s maslom a položili naň komlóšsku klobásu. Vtedy sme už vedeli, že chorobu prežije. Už nie je taká silná, ako bola predtým, ale pamäť má v poriadku a vôľu tiež. Žije u svojho syna a je aktívnou členkou Evanjelického klubu dôchodcov, kde v príjemnej spoločnosti a pohode trávi svoje dni od rána do večera.

Andrea Szabová Mataiszová