„Dobre vieme, že Žolti už celkom zdravý nebude! Bude potrebovať celoživotnú rehabilitáciu.“ ● Mať ťažko telesne či mentálne postihnuté dieťa si vyžaduje nielen veľa trpezlivosti, pochopenia a empatie, ale aj silu a chuť žiť...

Vediem vydavateľstvo, ktoré sa zaoberá vydávaním slovenských učebníc pre národnostné školy. Pretože som pôvodne profesorka slovenského jazyka, dlhé roky udržiavam kontakty s učiteľmi, ktorí pôsobia na týchto školách. Veľmi často rozvážam koncom augusta učebnice sama, aby som sa stretla s kolegami, ktorí ma vždy prekvapia svojím elánom a optimizmom, s akým sa pripravujú na nasledujúci školský rok. Vlani som to nemohla urobiť, nakoľko som si zlomila nohu a tak som rozvoz učebníc musela zveriť na distribútorov. Až keď som znovu bola mobilná, kvôli vyúčtovaniu som osobne navštívila distribútorov. Zástupkyňa firmy v Šalgótarjáne, pani Tatiana Botošová, ktorá má na starosti Novohradskú župu, ma prijala veľmi priateľsky a vľúdne. Vždy usmiata a nesmierne sympatická pani Tatiana mi vrátila zvyšné knihy a učebnice. Nezabudla poznamenať, že sú veľmi zaujímavé. Ja som sa len usmiala a opýtala som sa jej, či im aj rozumela, alebo si prezrela iba obrázky. Celý náš rozhovor prebiehal v maďarčine. Na moje veľké prekvapenie mi odpovedala čistou slovenčinou: „Ale kdeže! Všetky do jednej som ich prezrela a do niektorej som sa aj začítala“. Nebudem sa tu teraz rozpisovať o tom, ako príjemne som zostala zaskočená.

Pri našom druhom stretnutí bola prítomná aj moja trojročná, všetečná, na svoj vek príliš komunikatívna vnučka Eliška. No a vlastne vďaka Eliške som sa o pani Tatiane dozvedela niečo viac. Niečo, čo ma hreje na duši. Niečo, čo ma zároveň ženie podať jej pomocnú ruku, hoci ma o to nepožiadala. Nasledujúci rozhovor prebiehal vo veľmi príjemnej atmosfére. Dovoľte mi teda, aby som sa s vami podelila o svoje zážitky.

- Odkiaľ viete tak dobre po slovensky?

- Pochádzam zo Slovenska, z malej dedinky Trenč pri meste Lučenec, kde mám ešte oboch rodičov a troch súrodencov. Otec sa narodil roku 1940 na území Maďarska a po smrti jeho otca, po vojne, sa jeho mama, teda moja stará mama, vydala na Slovensko. Ich príbuzní však zostali v Maďarsku a často sme ich navštevovali. Tak som sa zoznámila aj s manželom. Manžel pochádza z malej dedinky neďaleko Šalgótarjánu.

- Ako dlho ste už tu?

- Od roku 1983, vtedy sme sa zosobášili. Spočiatku som ťažko znášala, že ma od rodiny delili hranice, ja keď som si ponechala slovenské občianstvo. Manžel je jedináčik, no nás bolo 5 detí. Ja som nebola zvyknutá na samotu! Mala som krásnych 22 rokov. Zostala som sama, bez príbuzných a priateľov... Moja rodná dedinka je odtiaľto vzdialená len 36 km, no bolo mi tak strašne clivo, ako keby bola na druhom konci sveta! Až keď sa nám narodila prvá dcéra bolo mi o niečo ľahšie. Veď viete, rokmi pribúdajú aj známi, priatelia, človek si vytvorí svoju spoločnosť.

- Stretávate tu Slovákov žijúcich tak ako vy, mimo svojej domoviny?

- Poznám ich len málo, ale viem, že tu žijú. Nemôžem však povedať, že by som udržiavala s nimi nejaké zvláštne kontakty. Kým sme žili priamo v Šalgótarjáne, pravidelne sme sa stretávali a keď sme potrebovali pomoc, navzájom sme si úprimne aj pomáhali. Teraz, keď už vlastne neexistujú hranice, sa častejšie stretávam s mojimi doma, už natoľko nepociťujem túžbu po domove, rodine.

- Vedeli ste sa hneď zamestnať?

- Dostala som sa sem v roku 1983. Od roku 1986 stále pracujem, menšie prestávky som mala iba po pôrode. Doma, na Slovensku, som ukončila odborné učilište a pracovala som v Závodoch ťažkého strojárstva. Keď som sa vydala, pracovala som tam, kde ma práve potrebovali. Bola som pokladníčkou v lekárni, predavačkou v potravinách, kde som sem-tam využila aj znalosť slovenského jazyka, nakoľko dosť často k nám prichádzali zákazníci z mojej rodnej vlasti. Manželov zárobok nestačil. On je murárom. Doma porobí všetko, je šikovný. Rada som robila akúkoľvek prácu. Momentálne štvrtý rok pracujem v jednej firme, ktorá sa zaoberá distribúciou učebníc. Mojou úlohou je udržiavať kontakty s okolitými školami, odosielať objednávky príslušným vydavateľstvám a po dodaní učebníc vystavovať faktúry... Je to nesmierne zaujímavá práca a hlavne nie je vôbec jednotvárna. Mám veľmi zodpovedných a slušných vedúcich, vážim si ich, čo je, myslím, obojstranné, nakoľko aj oni si vážia a patrične oceňujú moju prácu. Pokiaľ ministerstvo školstva nezmení zákony a kým bude firma fungovať, rada by som pre ňu naďalej pracovala.

- Viem, že máte deti, dokonca ste už aj starou mamou!

- Áno, som vydatá 27 rokov. S manželom sme vychovali dve dcéry, ktoré sa osamostatnili. Máme s nimi dobré vzťahy. Snažíme sa prispôsobovať sa im a udržiavať normálne rodičovské kontakty. Staršia dcéra je kaderníčkou a mladšia ukončila strednú ekonomickú školu. Tá sa pred tromi rokmi vydala. V Šalgótarjáne sme si nažívali krásnych 25 rokov, avšak po narodení vnuka, ktorý potrebuje mimoriadnu opateru, sme sa s manželom rozhodli, že byt v meste predáme a presťahovali sme sa do dedinky Karancslapujtő, kde žije naša dcéra Adriana so svojím synčekom, naším vnúčikom, aby sme boli nablízku a mohli jej s malým viac pomáhať.

- Vaše žiarivé oči a usmievavá tvár prezrádzajú, že ste šťastná.

- Áno, mám manžela, s ktorým sa ešte stále máme radi a navzájom si jeden druhého vážime. Vychovali sme obe dcéry podľa nášho najlepšieho svedomia, žili sme vždy usporiadane, hlasného slova u nás nikdy nebolo počuť. Nepociťovala som, že život je boj, skôr naopak, že život je dar od Boha a riadili sme sa kresťanskými zásadami. Ale najšťastnejšia som preto, lebo verím v uzdravenie vnuka. Som o tom hlboko presvedčená. Narodil sa 6. septembra 2007. Keď nám Adriana oznámila, že budeme starí rodičia, boli sme nesmierne šťastní. Tehotenstvo prebiehalo normálne, až vyšetrenie v 37. týždni tehotenstva signalizovalo, že niečo nie je v poriadku. Boli sme vystrašení, obávali sme sa o život Adriany, lekári však povedali, že ona je v poriadku, len bábätko sa im nepozdáva. Po jeho narodení vysvitlo, že situácia je oveľa horšia, ako si to lekári mysleli. Bakteriálna infekcia napadla jeho organizmus a spôsobila mnohé ťažkosti: zlyhanie funkcie ľadvín, problémy s dýchaním, krvácanie do žalúdka a mozgu, následkom čoho má malý Žolti poškodené pohybové a zrakové centrum. Nie je to akútna choroba, ale stav. Keď nám lekári zo dňa na deň oznamovali vždy len negatívne správy, dostala som sa do takého stavu, že som len plakala a plakala a v hlave mi vírili tie najhroznejšie myšlienky. Nevedela som spať, dlhé dni som sa trápila, až napokon som prišla na to, že ja mám od Boha iné poslanie v súvislosti s mojím vnukom a tak som sa naučila, ako mám tento stav riadiť, ako sa s ním vysporiadať. Po dlhom nemocničnom liečení som vnúčika držala v náručí s pevným presvedčením, že ako nám ho Pán Boh vedel zachrániť, takisto ho Pán vie aj uzdraviť. Avšak našou úlohou je pomôcť mu a to záleží len od nás, ako to spoločným úsilím dokážeme.

- Vidím, že váš život sa zmenil, byt je zariadený bez bariér, bez prahov, bez zbytočného nábytku, všade sa dá pohodlne prejsť, je tu pripravené miesto aj pre Žoltiho.

Otvárajú sa dvere, starý otec nesie v náručí Žoltiho, za nimi ide dcéra Adriana. Usmiata, ako jej mamička. Po zvítaní sa už rozpráva Adriana.

- Žolti má 28 mesiacov a napriek všestrannej opatere sa jeho stav viditeľne nezlepšuje. Napriek cvičeniam a masážam, ktoré pravidelne robíme - každý deň viackrát, nevie si sám udržať hlavičku, nevie sa obrátiť, nevie sedieť... ešte dlho by som mohla vymenúvať, čo všetko nevie, ale radšej hovorme o tom, že napriek jeho stavu máme z neho radosť, tešíme sa každému jeho úsmevu, ktorým nás obdarúva. Nosím ho na rukách. Pýtajú sa ma, ako to vládzem, pre mňa je to už normálne. Som šťastná, že ho mám.

- A čo lekári? Aká je ich prognóza?

- O tom je tiež ťažko hovoriť. Oni sa ho už asi celkom zriekli. Vravia, že nieto pomoci, poškodil sa ešte nezrelý mozog pred narodením. Všetko, čo sme doteraz skúsili, sme sa dozvedeli sami. To je najhoršie, že ani informácie o tom, kde a na koho by sme sa mohli obrátiť nám neposkytli. Dobre vieme, že Žolti už celkom zdravý nebude! Sme si vedomí, že bude potrebovať celoživotnú rehabilitáciu. Chceme však, aby sa jeho život aspoň trocha uľahčil. Neviete si ani len predstaviť, čo je to za pocit, keď sa mu rúčky na niekoľko minút roztvoria a svalstvo uvoľní... Ohromný pokrok! Odkedy ho vozíme do Lučenca na akupunktúru, nemá vždy svalové napätie, spasticita aspoň prechodne ustúpi. Informovanosť v tomto smere je u nás veľmi slabá. Čo si mamičky medzi sebou nepovedia, to nevedia! Cez internet sme hľadali takých rodičov, ktorí majú podobné problémy. Od nich sa dozvedáme, ako a kde sa dá pomôcť, aké výsledky pozorujú u svojich detí oni, a takto sme sa dostali aj na spomínanú akupunktúru.

- Prečo práve do Lučenca?

- Úprimne povediac, masáže a iné neurologické liečenia sú len v Budapešti. Cesta do Lučenca je však o polovicu lacnejšia a časovo menej náročná. Topiaci človek sa aj slamky chytá - to je svätá pravda! Ešte šťastie, že už neexistujú hranice! Jedna rodina z Hevešskej župy nám odkázala, že ich synčekovi pomohlo intravenózne podanie pupočníkovej krvi (operácia vsadenia krvotvorných kmeňových buniek) v Nemecku, za ktorú zaplatila 12 500 eur. Nadviazali sme s ňou kontakt. Navštívili sme ju a skutočne sme videli, že dieťa sa má lepšie. Preto sme sa rozhodli, že to skúsime aj my. Uzavreli sme zmluvu s nadáciou SOS, vlani sme otvorili Žoltimu účet. Rodina, príbuzní, priatelia, susedia a dobrí ľudia v dedine zozbierali 1 milión forintov. Ďalšiu pomoc očakávame od firiem a súkromných osôb, najmä podnikateľov. Aby sme mohli prijímať finančné príspevky, otvorili sme účet v Erste banke. Doteraz sa podarilo zozbierať 2 milióny forintov, čo je okolo 7 500 eur. Viac peňazí nemáme, veľa nás stojí cestovanie a procedúry, ktoré robíme priebežne, najmä špeciálne cvičenie.

Adriana odchádza nachovať synčeka, v pozadí počuť príjemnú hudbu.

- Hudbu má rád, - preberá slovo znova pani Táňa.

- Ako to dokážete, že ste obe usmiate, veselé a plné energie? Ako to robíte?

- Silu nám dáva viera. Sme neoprotestanti, týždenne dvakrát chodíme do Šalgótarjánu, kde navštevujeme kresťanskú spoločnosť Viera. Keď som tam bola prvýkrát a stretla som sa s ľuďmi, ktorí sa tešili životu, ktorí sa dokázali zmeniť v dobro, povedala som si, že aj ja chcem takého Pána. Stretávam mnoho dobrých ľudí a viem, že to nie je náhoda! Verím, že vnúčik sa do šiestich rokov naučí sedieť. Hovoria nám, že keď to tak bude pokračovať, tak sa aj postaví! Verím, že by mu pomohli krvotvorné kmeňové bunky, príznaky by sa zmiernili a to by bola ohromná vec! Verte mi, keby som mohla začať odznova, nič by som neurobila inak, vlastne asi jednu vec. Svoje deti by som nevychovávala podľa svojho svedomia, ale podľa slova Božieho.

Mať ťažko telesne či mentálne postihnuté dieťa si vyžaduje nielen veľa trpezlivosti, pochopenia a empatie, ale aj silu a chuť žiť. Pani Tatiana a jej dcérka túto chuť majú!

Rozália Čipková