Dňa 27. januára prišla do redakcie nášho týždenníka smutná správa o náhlom úmrtí Ľuda Pomichala. Opustil nás 14. januára.

Narodil sa 19. októbra 1957 v Bratislave, rodičom Ľudovítovi Pomichalovi a Márii, rodenej Rikkovej. Veľmi skoro, v roku 1959 stratil otca, ale mama s pomocou starých rodičov ho vychovávala s láskou a dobrosrdečnosťou.

Základnú deväťročnú školu navštevoval na Tajovského ulici v Senci, gymnázium tiež v Senci, kde absolvoval prvé tri ročníky štúdia, zmaturoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici. Odtiaľ jeho cesta viedla k štúdiu žurnalistiky na Leningradskej štátnej univerzite, ktoré ukončil v roku 1981.

Svoju prvú pracovnú skúsenosť nadobudol ako športový redaktor v denníku Šport, neskôr pribudli skúsenosti aj z iných denníkov – Pravda, Práca, Smena. Pekné spomienky mal na pôsobenie v Československom rozhlase v Bratislave, kde pracoval v Hlavnej redakcii pre mládež a vzdelávanie. V 90-tych rokoch zostal ako novinár na voľnej nohe, prispieval svojimi článkami do rôznych novín a časopisov.

Jeho posledným pracovným pôsobiskom bol Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Venoval sa najmä dolnozemským Slovákom, ku ktorým mal vrúcny vzťah, hlavne preto, lebo to bolo rodisko jeho starých rodičov a mamy. Bol členom Redakčnej rady Ľudových novín a svojimi nápadmi – profesijnými, ale aj osobnými – všemožne napomáhal každodenný chod redakcie. Bol stálym externým spolupracovníkom Ľudových novín. Jeho Pohľady zo Slovenska mali stále miesto na tretej strane týždenníka raz mesačne.

Počas pôsobenia v redakcii Šport sa zoznámil s Ekou, svojou budúcou manželkou. Vzali sa v roku 1983 v Senci. Mali bezdetné manželstvo, avšak svoju lásku odovzdali svojim krstným deťom. S Ekou mali spoločné záľuby v kultúre, umení a cestovaní. S obľubou cestovali po Slovensku, ich najčastejšou zastávkou bola Banská Štiavnica, ale vyberali si aj iné zákutia. Viackrát navštívili spoločne Petrohrad, Paríž, Viedeň či Budapešť. Žiaľ, Eka ho opustila 30. júna 2021.

Svoj smútok kompenzoval ešte väčším nasadením v práci, cestovaní a fotografovaní. Mal veľké plány uskutočniť svoju výstavu fotografií, chcel cestovať a ukázať svoje obľúbené miesta v Banskej Štiavnici svojim krstným deťom a najbližšej rodine. Prejsť s nimi aj miesta v Pilíši a na Dolnej zemi: Pitvaroš, Slovenský Komlóš, Nadlak...

Bol najsrdečnejším človekom, akého sme doteraz poznali. Jeho vzťah k Slovákom v Maďarsku bol nielen srdečný a vrúcny, vždy bol pripravený pomáhať. Jeho morálna podpora bola pevným základom, o ktorý sme sa mohli vždy oprieť. Z jeho publicistiky vyžarovala láska k Slovákom v Maďarsku. Neraz práve od neho sme dostali povzbudivé slová, ktoré nás hnali vpred. Nikdy sa nebál pochváliť aj najmenší čin v prospech zachovania našej národnosti. Jeho jemná kritika nás povzbudzovala zamyslieť sa a vykonávať svoju prácu vždy lepšie. Jeho odchodom stratili nielen naše noviny, ale všetci Slováci v Maďarsku pevnú oporu.

Nech odpočíva v pokoji!