Na konci 19. storočia v roku 1885 začal redaktor a vydavateľ kníh Viktor Hornyánszky vydávať v Budapešti pre Slovákov v Uhorsku okrem kníh aj denník Slovenské noviny. Jeho obsah bol zrkadlom vtedajšej doby a preto v mnohom bol ústretový vtedajšiemu režimu a tak nám po rokoch poskytol nejedno svedectvo o potláčaní práv Slovákov v Uhorsku.

V tom istom roku začal v Budapešti vychádzať po slovensky písaný, poučný a hospodársky časopis Vlasť a Svet. Jeho vydavateľom bol Uhorsko-krajinský vzdelávací spolok a vychádzal ako dvojtýždenník. Pravidelne ho dostávali členovia uvedeného spolku, ktorí ročne zaplatili jednu zlatku členské. Okrem časopisu dostávali aj kalendár. Odberateľmi tohto časopisu boli predovšetkým roľníci zo slovenského vidieka. Zodpovedným redaktorom časopisu bol Pavel Štiasny a neskôr Štefan Gazda. Z obidvoch slovenských budapeštianskych novín poplatných uhorskému (maďarskému) vlastenectvu som vybral niekoľko zaujímavých správ, týkajúcich sa utláčania a prenasledovania Slovákov.

Denník Slovenské noviny roku 1902 vychádzal už ako 17. ročník. Roku 1910 v jeho tiráži sa uvádza hlavný redaktor Dr. Adolf Pechány a hneď sa činí vlastenecky a s veľkou radosťou 11. februára 1910, pod titulkom Slovenská revolúcia, pohotovo preberá z novín Pesti Hírlap správu: „Pohoršujúci škandál vyviedli predvčerom gemerskí panslávi na prastarom statku grófovcov Andrássyovcov v Betliari. Z evanjelickej cirkevnej školy v utorok ráno strhli címer krajiny a maďarský nápis a pohádzali do blata. Školskú nacionálnu zástavu roztrhanú hodili do potoka. Predchádzajúcou udalosťou tohto krv poburujúceho škandálu bolo to, že hlavný slúžny rožňavského okresu so školou udržiavajúcu luteránskou cirkvou už od piatich rokov vedie boj preto, aby cirkev prinútil k tomu, aby postavili poriadnu a verejnému zdravotníctvu zodpovedajúcu školu. Učiteľ, ktorý je inak skutočný Uhor, zo 106 detí všetko slovenskej materinskej reči, posiaľ sa ani jeden nenaučil ani čo len po maďarsky pozdraviť. Rožňavský hlavný slúžny Elemér Nagy konečne zunoval toto ustavičné naťahovanie sa bigotnou luteránskou školskou stolicou a aby jedným šmahom koniec urobil týmto hanebným pomerom, dal zavrieť toto ošarpané pokútne hniezdo. Sotva že hlavný slúžny vykročil z dediny, panslávski agitátori, akých je medzi gemerskými Slovákmi už všade plno, niekdajších hrdinských bojovníkov Rákoczyho pobúrili proti uhorským vrchnostiam hovoriac, že slovenskú cirkevnú školu takto násilne chcú zoštátniť a vieru a reč Slovákov vykynožiť. Ohlúpený nástup ľudí potom v skutočnej revolucionárskej nálade napadol školu a naše sväté národné odznaky pohanil. Útok sa tak odrazu podľa dohovoreného znaku stal, že sa aj Betliarska žandárska stráž len hodne neskoro dozvedela o tomto zločine a teraz prísne stopuje buričov. Títo tak iste sú z tých slovenských robotníkov, ktorí sa vrátili z Ameriky, ktorých tam za morom otravuje a za buričov posiela domov americká panslávska propaganda. Betliar, kde sa tento hanebný útok stal, je sotva na pol hodiny vzdialený od čisto maďarskej Rožňavy, obyvateľstvo ktorého mesta je celkom pobúrené na tom, že sa panslávski buriči už aj tak blízko hanebne chovajú. Podžupanovi Gemerskej stolice bol poslaný telegram o zatvorení školy, ako aj útoku proti idei uhorského štátu. Podžupan Bornemisza porobil rýchle poriadky, aby všetci vinníci boli potrestaní“.

Slovenské noviny 24. marca 1910. „V Liptovskom Svätom Mikuláši, po miernej zime, jar tohto roku prišla k nám skôr ako po iné roky a naši roľníci už na Jozefa mohli pracovať na poli, čo sa stáva zriedka. A zo skorého otvorenia sa jari majú osoh aj tí, ktorí sa s roľníctvom nezaoberajú, lebo sa otvorili zárobky. Ľad z Váhu dávno zmizol, my teda poberieme svoje koly a pôjdeme na Váh pltníčiť. My tu zarobíme pekný groš, aj by sa dalo z neho odložiť, keby naši synovia nepomáhali nám ho stroviť. Kam sa človek len obzrie, všade vidí mládež karty hrať. Keď mládež nie je v robote, ide za humná, kde sa klamú jeden druhého v kartách. Veru kedysi to tak nebývalo. Naši predkovia keď sa vyučili remeslo, išli na vandrovku sveta skúsiť, ale dnešná mládež sa bude radšej doma potĺkať a keď sa niektorí aj vydajú do sveta, čosi – kamsi sa zase vrátia rýchlo domov“.

Slovenské noviny 9. marca 1913 pod titulkom Nevlasteneckí žiaci uvádza, že z Budapesti Hirlapu zo Šopronu oznamujú: „Asi pred poldruha mesiacom správa Banskobystrickej vysokej školy medzi poslucháčmi ústavu objavila zárodky panslavistického pohybu. Ustálili, že spolok mládeže vydržiaval tajné politické zhromaždenia a jeho snahou bolo, aby slovenské obyvateľstvo Horniakov ku tomu primäl, aby v páde prípadnej ruskej vojny verejne napadli Maďarov. Aj to ustálili, že spolok je v spojení s mládežou viacerých škôl v Uhorsku a vyšetrili, že aj v Šoproni je podobný panslávsky spolok, ktorého hlavným vodcom je jeden žiak učiteľskej prípravovne. Z poverenia ministerstva vnútra do Šopronu prišiel kapitán štátnej polície Štefan Császár, ktorý spolu so šopronskou políciou zaviedol vyšetrovanie a výsledkom vyšetrovania bolo, že zo šporonskej vysokej evanjelickej školy po vykonaní disciplinárneho pokračovania piatich preparandistov a dvoch teológov zo školy vyhodil. Na čele slovenského panslávskeho spolku mládeže stál teológ Miroslav Bibza z Horniakov (Mošovce), ktorý bol v spojení so slovenskými poslucháčmi vysokých škôl v Uhorsku. Slovenskí šopronskí študenti pod vojvodstvom Bibzu brali účasť na akcii banskobystrických študentov. Na zhromaždení rečnili zväčša básne pansláva teológa Bibzu. Polícia študentom viackrát prekutala byty a veľmi veľa listov a iných kompromitujúcich listín zhabala. U študentov našli aj litografické noviny poburujúceho obsahu, ktoré na vysokých školách litografovali. Na vyšetrovanie poťahujúce sa listiny polícia odovzdala štátnemu zastupiteľstvu v Šoproni, kde ich pridelili kráľovskému fiškusovi Bezsek – Huszákovi. Polícia zatiaľ Miroslava Bibzu, kým sa pokračovanie skončí, postavila pod dozor a Bibza nesmie odísť z mesta“.

Onedlho Slovenské noviny z 20. marca 1913 píšu: „Z Púčkov, časopisu členov vlani v auguste v Turčianskom Svätom Martine založeného študentského spolku „Mor ho“ novšie znovu vykvitol smutný poľutovaniahodný kvietok. Profesorský zbor evanjelického gymnázia v Békešskej Čabe prišiel na to, že si žiak VII. triedy ústavu Michal Laciak, syn hornotisovníckeho farára v Novohrade dopisuje s istým Jančom, ktorého z kežmarského evanjelického gymnázia pre zúčtovanie sa na protivlasteneckom pohybe študentov nedávno odstránili. Proti poblúdenému šuhajovi Laciakovi profesorský zbor zaviedol vyšetrovanie, z ktorého vysvitlo, že Laciak tiež bol účastným protivlasteneckého pohybu organizovaného v Šoproni, Kežmarku, B. Bystrici a že tento medzi žiakmi a ľudom rozširoval následkom čoho profesorský zbor Michala Laciaka z ústavu vyhodil“.

Z časopisu Vlasť a Svet sme pre čitateľov z rubriky Chýrnik vybrali najzaujímavejšie udalosti, ktoré sa vtedy udiali na slovenskom vidieku. V čísle z 18. júna 1899 pod titulkom „Odsúdený novinkár“ sa píše, že „Jozef Škultéty, spolupracovník turčiansko-sv. martinských Národných novín v minulom roku bol preložil jeden spis istého krakovského profesora, v ktorom sú urážky a búrenie proti uhorskému národu a uverejnil ho v spomenutom časopise. Za toto bol pred tunajší porotný súd povolaný a za vinného uznaný. Súdna stolica ho potom odsúdila na tri týždňové väzenie a 150 zlatých peňažnej pokuty.“ Tento spolkový dvojtýždenník mal vo svojom obsahu aj inzeráty a uvádzal tiež trhové ceny v Budapešti. Na inzertnej strane sa v každom čísle objavovalo približne 6-8 plošných inzerátov. Najčastejším inzerátom zo Slovenska bol inzerát významného slovenského podnikateľa v oblasti výroby poľnohospodárskych strojov Michala Treskoňa z Bytče. Tento na ten čas popredný výrobca v Uhorsku odporúčal v inzerátoch kupovať jeho mláťačky, triery, geple, rajtáre, sečkovice, šrotovníky, sejačky, pluhy, brány, rezačky na kapustu, miagadlá, železné mangle, decimálne váhy a iné stroje. A aké boli vtedy v Budapešti trhové ceny? Napríklad 50 kg vrece pšenice stálo 8,15 – 8,60 korún, lucernové semeno (50 kg) 68 – 75 korún. Kilogram múky sa podľa jej kvality pohyboval od 11,90 – 14,50 korún, fazule 7,25 – 9,25, zemiakov 2,20 – 2,25, slaniny 47 – 53, bravčovej masti 56 – 57, pár sliepok stál 2,40 – 2,70 korún, pár moriek 6 – 7 korún, kilo husaciny 0,74 – 1,00 kor., vykŕmené uhorské voly 60 – 66 kor., kravy 40 – 60 kor., zarezané teľce (100 kg) 80 – 90 kor., zarezaný pár baranov 15 – 19 kor. Cent lúčneho sena 4,60 – 5,20 kor. a slama 3 – 3,20 koruny.

Ján Jančovic

Foto: autor