Medzi najvýznamnejších rodákov Békešskej Čaby patrí hudobný skladateľ, pedagóg a publicista Ján Valašťan Dolinský. Narodil sa 15. februára 1892 v Békešskej Čabe. Jeho otec Ján Valašťan bol remeselníkom – tesárom a veľmi skoro umrel a tak celá ťarcha rodiny zostala na matku Žofiu, rodenú Belicovú. Okrem syna Jána vychovávala ešte dcéru Žofiu, ktorá bola od brata staršia.

Ján Valašťan šesť ročníkov elementárnej školy (1899 – 1905) a štyri ročníky nižšej strednej školy (1905 – 1909) vychodil v rodisku. Potom s matkinou a čiastočne sestrinou podporou vyštudoval v Arade učiteľský ústav (1909 – 1913), kde získal aj základy hudobného vzdelania. Už počas tohto štúdia mu v najstaršom slovenskom časopise Slovenské pohľady roku 1909 uverejnili báseň s názvom Ráno. Po skončení štúdia nastúpil na krátky čas za učiteľa v jednej evanjelickej čabianskej sálašskej škole v Telekgerendáši. Potom prijal miesto evanjelického učiteľa v Hrachovišti (okres Myjava). Ján Valašťan pôsobil na hrachovišťskej jednotriedke do roku 1919. V Hrachovišti sa roku 1917 oženil, keď sa jeho manželkou stala Vilma Danková (1889 – 1971) z Modrovky pri Novom Meste nad Váhom. Počas prispievania do slovenských časopisov začal sa podpisovať ako J. V. Dolinský. Tento pseudonym si zvolil z rumunského slova valea = dolina a nakoniec toto prímeno sa stalo jeho trvalým a podpisoval ním až do smrti všetky svoje skladby, články a publikácie. Po vzniku Československej republiky Jána Valašťana ako uznávaného učiteľa v kraji, kde pôsobil do roku 1919, pozvali za pedagóga na novootvorenú Meštiansku školu v Brezovej pod Bradlom. V tomto mestečku ukázal svoje všestranné schopnosti a záujmy. V roku 1923 opäť profesionálne postúpil o stupienok vyššie, keď zaujal definitívne miesto riaditeľa Štátnej ľudovej školy v Beckove, kde opäť okrem výučby vychoval najvyspelejší detský spevácky zbor v celom okrese. Pre tento zbor napísal zborové skladby Pieseň mlyna, Moje piesne a Dievča, dievča lastovička. Ján Valašťan Dolinský pôsobil v Beckove do roku 1928 a stadiaľ sa s rodinou presťahoval do Martina.

Na Jána Valašťana Dolinského malo veľký tvorivý vplyv národné prostredie Martina, v ktorom sa prejavoval aj literárne. Napríklad pod pseudonymom Ján Valašský písal do Slovenských pohľadov recenzie a kritiky o hudobných dielach. Prispieval do časopisov Hudba a škola, Hudobní národ, Naše slovo, Živena, Evanjelický učiteľ, Cirkevné listy... Jeho celoživotné dielo je rozsiahle. V rokoch 1919 – 1961 vydal samostatne 20 hudobnín a viaceré zborové úpravy zverejnil v zborníkoch M. Ruppeldta a v časopise Slniečko. Skladal aj inštrumentálne skladby (Zlaté husličky, Klavírne skladby), scénickú hudbu k divadelným hrám a iné. Jeho zborové diela nahrali a vydali hudobné vydavateľstvá Supraphon a Telefunken. Zhudobnil verše viacerých slovenských básnikov. Je autorom viacerých hudobno-teoretických prác, školských príručiek, recenzií o hudobninách a muzikologických prác domácich autorov. Bol redaktorom hudobnej prílohy Evanjelického učiteľa, Nášho divadla a zborovej zbierky Matice slovenskej Varyto. Keď sa v roku 1969 obrátila rodinná priateľka Valašťanovcov Želka Bibzová v mene čabianskeho farára Júliusa Dedinského na Bohuslava Valašťana, aby pre pána farára poskytol informácie o živote a diele svojho otca, vtedy bol Bohuslav Valašťan dekanom Hudobnej fakulty VŠMU v Bratislave, a okrem iného jej odpísal: „Som rád, že sa p. farár zaujíma o nášho otecka, čabianskeho rodáka, ktorý po celý svoj život na svoje rodisko nezabúdal, a s osobitnou láskou často naň spomínal. Áno, v čabianskom nárečí aj básnil, a pod pseudonymom Janko V. Žofin uverejňoval svoje veselé básničky aj v Čabianskom kalendári. Pseudonym Janko V. (Valašťan) Žofin: Žofin podľa matky, ktorá sa volala Žofia. Žofia sa volala aj jeho staršia sestra, ktorá v čase uverejňovania týchto básničiek ešte bývala v Čabe, a iba po druhej svetovej vojne repatriovala do Komárna spolu s dcérou a vnúčatami. Druhú vec na ktorú sa pýtaš, hneď po prvej svetovej vojne vydal otecko tlačou zbierku „Čabianske ľudové piesne“, upravené pre mužský zbor. Je to ďalší dôkaz jeho spätosti s rodiskom. Jeho matka Žofia, rodená Belicová, bola dobrá speváčka, veľa a rada spievala a poznala hodne i starodávnych čabianskych ľudových piesní. Bola to žena veľmi nábožná a rovnako poznala veľa nábožných piesní. Od nej sa otecko naučil mnohým. Celá oteckova zborová tvorba vyniká týmito vlastnosťami: krásne, melodické vedenie hlasov (otecko ľudskému hlasu veľmi dobre rozumel), ktoré sa dobre spievajú, pekne znejú a je pôžitkom ich i spievať, i počúvať. Krásny a veľmi známy je jeho detský zbor „Za horami ďaleko“, na vlastné slová. Tu otecko v spomienkach zalieta do svojho rodiska, k svojej matke, ktorú tak veľmi ľúbil, a ktorá je tam pochovaná. Isteže aj v ďalších jeho skladbách by sa dali zistiť jeho hlboké vzťahy k rodnej Čabe. Napríklad tiež „Nuž zbohom, zbohom, zbohom buď“, detský zbor, uverejnený v zbierke Slávme, slávne. Viem z čistého jeho rozprávania a spomínania, že jeho citlivé a jemné vnútro bolo zvlášť silno spojené s rodnou Čabou. Jeho krajania nás často navštevovali (p. farár Lehotský, p. učiteľ Huršan a iní) pri zabíjačkách sa robievali vždy ostro štipľavé čabianske klobásy a tie mal otecko veľmi rád. My sme ich však pre ostrú štipľavosť iba ochutnali, lebo hrozne pálili. Otecko často rozprával v rodinnom kruhu o rôznych čabianskych domácich jedlách, slovom pri každej príležitosti sa vracal v spomienkach na svoju Čabu.“ Tieto informácie sa sprostredkovane k Júliusovi Dedinskému určite dostali, o čom svedčia aj ním uverejnené kratšie články v Čabianskom kalendári. V zbierke Čabianske ľudové piesne (Opus 3, Turč. Sv. Martin 1923) sú uverejnené piesne Ach, Bože moj, svet moj marni, Aňička, dušička ďe si bola, Išlo ďiovča na vodu, Kačičko divoká, Ket son išov k milej, Ked ty prídeš k nán, Lindora, Lindora, Má milá, premilá, ďe si bola, Mi zme dvaja kamaráďi, Na sarvašskon mosťe, Otrhňen si z muškáta kvet, Ot kostla do mľina, Okolo Šoprona vode ťečje, Seju mak, naopak, Takvo son si ďiouča zamiluvav, V šírom poli hruška stojí, V našom dvore ruža kvitňe, Zaspevala holubička, Žalo ďiouča, žalo trávu. Rovnaký počet piesní zostalo v rukopise.

Žiada sa ešte dodať, že tento dolnozemský rodák, nezabúdal ani na svojich súkmeňovcov v Srbsku a v Rumunsku. Roku 1954 napríklad zapísal 60 slovenských piesní z banátskej obce Vojlovica (Pančevo) a 60 piesní z Vukovej v rumunskom Banáte. Samostatnú kapitolu tohto všestranne činného umelca zaberá esperantské hnutie. Ako propagátor esperanta zoznamoval čitateľov o slovenskej hudbe a ľudovej piesni v zahraničí. Bol spoluzakladateľom Slovenského esperantského ústavu v Martine a hlavným spolupracovníkom časopisu Esperantisto slovaka, v ktorom uverejňoval preklady zo slovenských klasikov. Napísal prvú slovenskú učebnicu esperanta a slovníky. Do esperanta preložil zo slovenskej poézie básne viacerých autorov. Ján Valašťan Dolinský preťažený prácou, najmä záťažou na zrak, začal v roku 1951 chorľavieť. Roku 1952 sa rodina z Martina presťahovala do Limbachu a roku 1958 do Hlohovca. Po dlhšej chorobe čabiansky rodák zomrel 2. marca 1965 v Nitre. Urnu s jeho telesnými pozostatkami spopolnenými v krematóriu v Brne, pochovali na Národnom cintoríne v Martine, do hrobu s náhrobníkom, ktorého autorom je architekt J. Turzo. V pozostalosti J. V. Valašťana sa našiel jeho zatiaľ nikde nepublikovaný exlibris, ktorého autorom bol národný umelec Martin Benka. Veľkosť a dielo autora charakterizuje v prítomnosti aj skutočnosť, že v Bratislave je pomenovaná po ňom ulica a Spojená škola a v Martine, kde pôsobil a natrvalo odpočíva, nesie jeho meno tiež jedna z ulíc.

Ján Jančovic

Foto: autor