Dejiny obce Dolná Strehová a jej evanjelického cirkevného zboru sú výrazne spojené so strehovskou vetvou šľachtickej rodiny Madáchovcov. Obec sa v roku 1430 stala hlavným sídlom tejto rodiny, ktorej mužskí predstavitelia zastávali najvyššie miesta v Novohradskej župe.

Kolískou zemianskeho rodu Madáchovcov bola Zvolenská stolica, kde za vojenské a iné zásluhy v službách uhorských kráľov dostali svoje majetky už v polovici 13. storočia (Čerín, Hronsek, Zolná). Ich potomkovia postupne získali rovnakým spôsobom majetky v okolí Veľkého Krtíša, kde sa nakoniec definitívne usadili v Dolnej Strehovej.

Horlivosť a nábožnosť Madáchovcov

Rod vynikal svojou obetavosťou, evanjelickou horlivosťou a nábožnosťou. Syn Gašpara Madácha – Ladislav sa vrátil k pokojnejšiemu životu: pôsobil ako župan a podžupan Novohradskej stolice. Viac vieme o Ladislavovom synovi Jánovi Madáchovi (matka Zuzana Ujfalušiová). Vyštudoval právo, aj on bol podžupanom Novohradskej stolice. Počas advokátskej práce v Banskej Bystrici sa zapojil do protestantského hnutia, pomáhal evanjelickej cirkvi finančne a obhajoval ju na cisárskom dvore vo Viedni, odkiaľ bol ako burič r. 1735 vykázaný. Je autorom pohrebnej piesne, ktorá vyšla r. 1743 v Tranovského kancionáli a potom aj vo funebráli. Písal aj slovenskú a latinskú gratulačnú poéziu, ktorú venoval svojej matke Zuzane Ujfalušiovej. Jeho druhou manželkou bola Eufrozína Fabríciová, syn z druhého manželstva sa volal Alexander. V druhej polovici 18. storočia sa hospodárska situácia Madáchovcov zhoršila. Niektorí historici túto situáciu pripisujú Jánovi Madáchovi, ktorý sa vraj viac ako zveľaďovaniu majetku zaoberal otázkami evanjelickej viery, písal liturgické básne a keď v roku 1758 rozsiahly požiar zničil aj rodinný kaštieľ, zvyšok svojho skromného majetku venoval evanjelickej cirkvi. Pravdou však je, že po jeho smrti majetok, ktorý bol už dávnejšie v zálohu Révayovcov, zostal nekrytý a tak veritelia prinútili vdovu aj so synom Alexandrom nielen z kaštieľa, ale aj zo Strehovej vysťahovať sa.

Strehovský, ale už katolícky návrat

Vdova so synom sa po smrti Jána Madácha (1765) usadila v neďalekej Vieske a neskôr sa presťahovala do Vacova. Tútorstva nad malým Alexandrom sa ujal biskup Migazzi, ktorý sa postaral o to, aby chlapec vyštudoval právo. Biskup vykonal aj ďalší šľachetný skutok. Za 80 tisíc zlatých vyplatil veriteľov madáchovského majetku. Vdova so synom sa vrátili do Dolnej Strehovej a stali sa oddanými stúpencami katolíckej cirkvi. Alexander v dedine, kde sa dovtedy väčšina obyvateľstva hlásila k evanjelickému vierovyznaniu, odkúpil pôvodný majetok, dal postaviť katolícky kostol s farou (1811) a dokončiť renováciu kaštieľa. Jeho syn Imrich Madách (*1781 – +1834, manželka Anna Majténiová) sobášom získal ďalšie majetky. Jeden z nich bol aj v Častve (Csesztve). Aj keď v dôsledku rodinnej hospodárskej krízy Madáchovci prestúpili na katolícku vieru, akési už v tom čase ekumenické spolužitie pretrvávalo. Ani potom ako sa Madáchovci stali stúpencami katolíckej cirkvi nezanevreli na evanjelické korene a vždy boli nápomocní evanjelickému cirkevnému zboru. Nakoniec evanjelický farár bol krstným otcom dramatika a básnika. Dobré vzťahy a susedské spolunažívanie môžeme doložiť aj nasledujúcimi faktami, ktoré sú v tomto ohľade veľavravné. Napríklad nezodpovedanou otázkou zostáva, že prečo si otec, už katolík Imrich Madách popri krstnej matke, barónke Antónie Czetvicz, za krstného otca svojho syna Imricha (básnika), pozval práve dolnostrehovského evanjelického farára, Slováka, rodáka z Mošoviec – Juraja Bukvu, ktorý v Dolnej Strehovej pôsobil v rokoch 1810 – 1852. Dokumenty prezrádzajú, že mali priateľský vzťah, dôverovali si a uznávali sa.

Dramatik a básnik sa narodil pred dvesto rokmi

Autentické údaje o jeho narodení podľa matriky rímskokatolíckej cirkvi v Dolnej Strehovej sú nasledovné: „Nr. 1. 1823. 21. Januarii. Baptizans: Idem Parochus (krstil plebán Gašpar Hlinický). Baptisatus: Emericus. Parentes: Illustrissimus D(omi)nus Emericus Madách de Sztregova et Kelechín, Illma Anna Majthényi de Keseleokeo, Rom. Cath. Conditio: Donatarius Nobilis Hungarus suae Majestatis Caesareo-Regiae Camerarius.Levantes: D. Ceorgius Bukva, Illma Domina Baronissa Antónia Czetvicz. Alsósztregova.“ Pre básnika a dramatika, píšuceho po maďarsky, Imricha Madácha, autora svetoznámeho diela Tragédia človeka, ktorý ovládal slovenský jazyk rovnako ako maďarský, dôveryhodným a spoľahlivým priateľom bol ďalší nástupca po farárovi Jurajovi Bukvovi evanjelický farár, tiež pôvodom z Turca (Necpaly) August Henríci, ktorý v Dolnej Strehovej pôsobil v rokoch 1852 – 1908. Toho si v čase svojej manželskej krízy pozýval básnik na pomoc, keď si sám nevedel rady. Raz sa stalo, že básnikova manželka Alžbeta Fráterová, evanjelička (*1827 Csécse, krstil ju v Siráku ev. farár Ján Valentini – +1873 Oradea) sa rozhodla svojvoľne odísť bez manžela do Lučenca na bál. Keď neprichádza v riadny čas domov, básnik požiadal farára Henríciho, inak aj veršovca, s ktorým si Imrich rozumel aj v tomto ohľade, aby sa odviezol jeho kočiarom do Lučenca a priviezol jeho manželku domov. August Henríci svoju misiu úspešne dokončil. To bol však signál, že toto manželstvo dlho nevydrží, čo sa aj čoskoro v roku 1854 stalo skutočnosťou. O desať rokov neskôr básnik zomrel (1864). Alžbeta Fráterová zomrela roku 1873.

Pomoc evanjelikom Madáchovcami pokračovala

Evanjelický kostol a kaštieľ Madáchovcov stáli a dodnes stoja tradične vedľa seba, tak aj vzájomná susedská pomoc a porozumenie bolo u oboch konfesií stále nadštandardné. Svedčia o tom ďalšie príklady porozumenia a spolupráce. V roku 1758 cez nešporové služby Božie zhorela časť najstaršej fary. Ďalšia fara postavená v roku 1798 nevyhovovala a tak 16.mája 1860 postavili novú murovanú faru. Okrem cirkevníkov na stavbu fary prispel finančnou čiastkou 100 zlatých už v tom čase katolík, dramatik Imre Madách. Pri príležitosti postavenia fary vtedajší dolnostrehovský farár August Henríci zložil v bibličtine báseň. Keď sa v roku 1829 poškodil na evanjelickom kostole vežový zvon, na nový zvon Imre Madách st. s manželkou venoval 20 zlatých. Dolnostrehovský evanjelický zbor mal už dávnejšie vlastnú školu. Cirkevný zbor 30.januára 1814 na konvente, za prítomnosti inšpektora (dozorcu) cirkevného zboru Petra Dúbravického, rozhodol o výstavbe novej budovy školy. Aj vtedy na ňu najväčšou čiastkou prispeli Imre a Alexander Madáchovci, v tom čase už katolíci. Alexander dal 40 zlatých, Imre 30 zlatých, ale ten ešte okrem toho daroval pozemok ležiaci vedľa susedného domu. Na zborovom konvente odznela aj potešiteľná správa, že zemepán Imre Madách zamenil pôvodný darovaný grunt na stavbu školy za väčší a lepší. Pôtorský evanjelický farár Ferdinand Freňo, ako vplyvný evanjelický farár medzi novohradskými Slovákmi, zohral významnú úlohu pri podpore dramatika Imreho Madácha pred voľbami za župného poslanca v Balašských Ďarmotách. Imre Madách svoj predvolebný prejav uverejnil v slovenčine, v časopise Priateľ ľudu 6/1861. Po zvolení Madácha sa v slovenčine poďakoval slovenským voličom a dvakrát to uverejnil aj v novinách „Pešťbudínske vedomosti“. V jednej životopisnej knihe o I. Madáchovi sa píše, že keď ho 12. marca 1861 zvolili za župného poslanca, farárovi Freňovi osobne poďakoval a odvďačil sa, lebo bol zvolený iba zásluhou novohradských Slovákov. Odovzdal mu aj medirytinu s ďakovným textom: „Na pamiatku horlivému farárovi Svätého Petra Ferdinandovi Freňovi, ktorý ma ani na kikiríkanie kohúta nezaprel a tomu aj ja privolávam: Tu es Petrus! Madach Imre“. (V tom čase bol názov Pôtra – Svätý Peter). Nedávno opravený a zrekonštruovaný Madáchovský kaštieľ, rodný dom básnika a dramatika, slúži ako vysunutá literárna expozícia Múzea kultúry Maďarov na Slovensku, ktorá predstavuje život, tvorbu a dielo Imreho Madácha. Najviac návštevníkov prichádza do tohto zmodernizovaného literárneho stánku z Maďarska.

Ján Jančovic

Foto: autor