„Počas svojej zberateľskej činnosti človek seba samého konštruuje“
(Jean Baudrillard)

„Tú minulosť dedinskú
kto bude zbierať
do hrsti
a ukladať ju
ako pestré kvety/do kytice?“
(Úryvok z básne J. Dolnozemského: Kto?)

Úvodné reflexie

Môj výber nie náhodou padol práve na úvodné verše, knižne uverejnené v autorovej debutantskej zbierke básní Večerný dážď (1988). Kľúčové slovo citátu „zbierať“ a presné určenie smeru želanej zberateľskej činnosti vnímam ako výzvu básnika adresovanú svojim rodákom, s cieľom získať si ich pre túto aktivitu. Básnik akiste zámerne kládol do titulu opytovacie zámeno „Kto?“, ktoré už samo o sebe signalizuje akúsi neistotu z hľadiska realizovateľnosti naliehavej úlohy, ochrany kultúrneho dedičstva predkov. Opytovacím zámenom kto? sa pýta na podmet, avšak tentoraz na otázku neprichádza odpoveď. Medzi riadkami ale cítiť prítomnosť akéhosi zamlčaného subjektu, a to v osobe samotného básnika, nezištne sa venujúcemu už desaťročia zberateľstvu, ako aj písaniu. Vo svojom uvažovaní vychádzam z geokultúrneho pozadia básnika určujúceho jeho životné postoje, snahy a tematické domény, sledujem vzájomný vzťah medzi jeho zberateľstvom a básnickou tvorbou, napokon sa venujem postupom muzealizácie v autorovej tvorbe.

Geokultúrne pozadie básnickej tvorby J. Dolnozemského

Traumy minulosti tradované v historickej pamäti jednotlivých generácií, ako aj traumy vyplývajúce z ujmy na národnostných právach v dvadsiatom storočí sa zákonite uložili vo vedomí slovenských básnikov v Maďarsku, najmä staršej a strednej generácie (J. Dolnozemský, Gregor Papuček, Alexander Kormoš, Imrich Fuhl), ktorí sa prostredníctvom svojej poetickej tvorby k nim vyjadrujú a snažia sa o ich duševné spracovanie. Osobnú geokultúrnu určenosť J. Dolnozemského prejavujúcu sa v jeho postoji k minulosti, prítomnosti, voči sebe a slovenskej komunite možno demonštrovať citátmi z vybraných básní. Jeho lyrický subjekt trpí pocitom neistoty, menejcennosti, opustenosti, ohrozenosti zo zániku dolnozemskej pospolitosti, odvoláva sa na odkazy predkov, horlivo dokazuje väčšinovému národu svojbytný status Slovákov na území, ktoré stáročia obývajú a vynaloží veľké úsilia na prinavrátenie odcudzených rodákov ku koreňom. Dolnozemského lyrické ja v zmysle spomínaných pocitov sa vžíva do pozície „tuláka“, „pútnika“, „bludára“, „siroty“, nenachádzajúceho nikde svoje miesto. O tom nás informujú úryvky z básne To naše bludárstvo: „Blúdili sme cez stáročia/zbití, zbičovaní,/posmechmi ovenčení./(...) Blúdili sme/vo svojom/a predsa v cudzine./(...) Pokorených/a skrotených/nás hnali cudzie vôle./“ Pociťuje akýsi nedefinovateľný hiát vyvierajúci z akejsi neistoty jednotlivca. Zmieta sa osamotený v akomsi medzipriestore, na rozhraní starej vlasti a novej domoviny, v ktorom musí neustále dokazovať, že jeho prítomnosť v tomto priestore je opodstatnená: „My denne/ešte dokazovať musíme/cudzím/ba aj sebe/že sme/budúcnosti hodní./“ (Som rád). J. Dolnozemský napriek svojmu pesimistickému sebaobrazu rozšíreného aj na dolnozemské slovenské spoločenstvo, berie na seba úlohu sprostredkovateľa medzi generáciami. Obracia sa na svojich rodákov s ústretovým gestom v poslednej strofe básne, Smerom k slovám: „Krajania, volám vás/k slovami prikrytému stolu./K obedu zoberme si každý/košeľu čistú, novú!“ Vytvára z tohto aktu slávnostnú chvíľu. Výnimočnosť situácie zvýrazňuje motívom čistej, novej košele a slovami prikrytým stolom. To v mysli čitateľa vyvoláva predstavu obrusa, ktorý sám utkal a ponúka z nej duchovnú potravu, jazyk a kultúru predkov. Nevedno však, či pozvaní prijmú jeho invitáciu.

Muzealizácia v tvorbe Dolnozemského

Pojem muzealizácie (Andreas Huyssen) v súvislosti so zberateľskou a básnickou tvorbou nášho autora vnímam z jednej strany ako istý literárny postup, prostredníctvom ktorého určité predmety vnímané ako kultúrne znaky a rôzne nemateriálne artefakty sa dostávajú do literárneho textu ako významotvorný činiteľ. Popri tom do pojmu muzealizácie patrí aj profesionálna a laická zberateľská činnosť spolu s procesom vytvárania zbierok rôzneho druhu. U Dolnozemského muzealizáciu nachádzame v oboch významoch. Vo svojom dome zhromažďoval predmety zašlých čias, ku ktorým sa aj osobne viazal. Jeho cieľom bolo akiste rekonštruovať životný štýl predkov cez predmety, ktoré vytvárali a používali v každodennom živote, ako aj podávať svedectvo o ich stáročnej existencii v tejto lokalite a poukázať na ich životaschopnosť a vytrvalosť aj za nepriaznivých podmienok. Nimi vytvorené predmety nesú na sebe stopy ich šikovných rúk, prerozprávajú príbehy a tým sa zašlé časy dostávajú bližšie k súčasníkom. Návštevníci Dolnozemského národopisnej kolekcie získavajú autentické vedomosti o dolnozemskej minulosti, čo môže prispieť k formovaniu ich vzťahu k slovenskosti, napomáhať vyrovnaniu sa s traumami a nahradiť hiát vznikajúci zo strát.

Básnik nadväzuje na svoju zbierku reliktov dolnozemskej minulosti, opiera sa o jednotlivé predmety hmotnej a duchovnej kultúry, ktoré sa stávajú v jeho básňach literárnym motívom, respektíve stavebným materiálom. Výsledkom takéhoto postupu je textuálna archivácia, či muzealizácia realizovaná zapojením už v dnešnom svete nefunkčných rekvizít do kontextu básní, so snahou oživiť a zachovať spomienky na kultúrne pozostatky pradedov a matiek. Prejavuje sa tu snaha textuálne znovu opísať, poskladať, konštruovať do súvislej vízie už neexistujúci svet, pričom aj sám zberateľ – básnik z rekvizít svojho života poskladá svoju identitu.

V záverečnej časti príspevku sledujem, ako fungujú niektoré spomínané fenomény v básnickom texte. Autor svojráznu rovinnú krajinu zaľudňuje postavami roľníkov zohnutých v chrbte od úmornej roboty: „Po blate, po ľade,/nikdy nie narovnaný,/ niesol som osud svoj./“ (Zďaleka) a vykonávajúcich svoje obvyklé pracovné úkony: „Po otcovej roli/pustil si sa za pluhom.“ (Kde sú tie časy?); kosec „kuje kosu“ (Zápas); „Keď zaseješ,/zem pšenicu urodí/“ (Naše nádeje), „Pripravená je/na zimu stodola.“ (Stíšené zamyslenie): „Oje voza/vedieme k pokroku“ (Sme). Vidíme ich aj pri veselých príležitostiach, keď sa zapájajú do svojrázneho komlóšskeho tanca takzvaného „maršu“ (Maršuj, Komlóš), alebo keď ochutnávajú miestnu gastronomickú špecialitu, komlóšsku klobásu: „už pri jedení/vytvára náladu božskú! (Komlóšska klobása), napokon sledujeme lyrický subjekt v domácom prostredí, v úlohe chovateľa domácich zvierat: „Dedinské ráno/ovenčené/kohútím hulákaním/gagotom husí,/a hlasným kvičaním svíň./Tú spoločnosť /v chlievoch a po dvore,/po nočnom spánku/na nohy stavia hlad./“ Keď ich gazda nakŕmi „Nastane ticho, i on si vypije s rodinou pred raňajkami po šálke čiernej kávy.“ (Doma). Pri príležitosti Ďurka báčiho narodenín prajem mu, básnikovi – zberateľovi – chovateľovi zvierat ešte veľa podobných útulných a idylických chvíľ strávených v rodinnom kruhu, aké opísal v básni Doma.

Katarína Maruzsová Šebová

Foto: archív