K 200. výročiu narodenia pedagóga a spisovateľa Jozefa Podhradského

Štúrovcom, ktorý po skončení štúdií na Slovensku celý svoj ďalší život pôsobil na Dolnej zemi, bol učiteľ a spisovateľ Jozef Podhradský. Narodil sa 19. 4. 1823 v Skalici na Jedličkovom majeri. Jeho otec bol súkenník a matka rodená Nováková, bola dcérou klobúčnika zo Skalice. Jozef Podhradský navštevoval základnú školu vo Vrbovciach, ako 12-ročný odišiel najskôr s cieľom naučiť sa po maďarsky do Šamorína a v roku 1836 na nižšie gymnázium do Komárna, skadiaľ pochádzala jeho stará matka Bordáčová. Štúdium tam ukončil roku 1839. V rokoch 1839-48 absolvoval evanjelické lýceum a teológiu v Bratislave, kde sa stal členom Štúrovej družiny. V roku 1848 zložil na Peštianskej univerzite profesorskú skúšku z filozofie, klasických jazykov, nemeckej a maďarskej literatúry. V tom istom roku ho pozval farár slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti Ján Kollár za pomocného kňaza a učiteľa. Po odchode Jána Kollára sa stal v Pešti v rokoch 1850-1862 jeho nástupcom.

Nástup po J. Kollárovi a pevný postoj v cirkvi sa mu nevyplatil

Bolo to dramatické obdobie patentálnych bojov, kedy bola snaha maďarskej vrchnosti spojiť evanjelikov augsburského vyznania (väčšinou Slováci) s evanjelikmi helvétskeho vyznania (väčšinou Maďari) do únie. Podhradský šiel proti prúdu a nesúhlasil s úniou. Tvrdil, že únia je výsledkom dogmatického oslabenia a v žiadnom prípade nie syntéza obidvoch smerov, ale iba prostriedok pre maďarizáciu cirkvi. Odporcovia mu to neodpustili, prenasledovali ho a tak sa nakoniec vzdal úradu farára. Keď sa po odstúpení nemal kde nasťahovať, pomoc a prístrešie celej jeho rodine poskytol Ján Michal Seberíni, vtedy farár v Banskej Štiavnici, neskôr vojenský kňaz a vojenský superintendent, ktorý funkciu vojenského kňaza vybavil aj pre Jozefa Podhradského. Keď sa stal Ján Michal Seberíni roku 1863 profesorom cirkevného práva na evanjelickej teológii vo Viedni, Jozef Podhradský v tom istom roku odišiel do Nového Sadu. Pozval ho tam vladyka Platon Atanackovič za profesora na srbské gymnázium. S týmto mal dobré vzťahy aj Pavel Jozef Šafárik a odporučil Podhradského historikovi Pogodinovi za profesora filológie a filozofie. V novosadskom prostredí Podhradský spolupracoval a priatelil sa so spolužiakmi z bratislavských štúdií, najmä Svetozárom Miletičom. V ovzduší hlbokých sympatií vtedajšieho slovenského kultúrneho života k srbským pravoslávnym vodcom, sa rozhodol konvertovať na pravoslávie. V roku 1872 odišiel učiť na novozaložené maďarsko-srbské gymnázium do Sombora. Tam, po jeho márnom úsilí udržať srbské oddelenie, neuspel a v roku 1879 sa pobral predčasne do dôchodku. Pre svoju existenciu však potreboval pracovať ďalej a s pomocou F. M. Rajevksého odišiel bez rodiny za knihovníka do Petrohradu, ale po niekoľkomesačnom pobyte sa vrátil späť do Srbska. Roku 1882 dostal miesto profesora na gymnáziu v Leskovci na srbsko-bulharských hraniciach, kde pôsobil do roku 1888, kedy nastúpil v Belehrade za profesora gymnázia a učil na ňom desať rokov.

Básnik, dramatik, publicista, redaktor a prekladateľ

Do literatúry vstúpil romanticky ladenou drámou „Holuby a Šulek“ (Pešť 1850), v ktorej sa pokúsil stvárniť tragický osud a smrť slovenských martýrov v revolučných udalostiach roku 1848. V Pešti napísal aj svoju prvú prózu „Liptovský a Hrajnoha“ alebo „Svátek řízení božího“ (1857), v ktorej si zvolil zbojnícku tematiku. V novosadskom období je mimoriadne dôležitá jeho publicistická činnosť (ako uvádza J. Hodoličová). Je autorom politických brožúr a statí o obrane slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti, o slovenskom mesianizme, teoretických úvah o prozodických otázkach klasicizmu a romantizmu, autobiografických a biograficko-literárnych príspevkov. V Novom Sade v r. 1864 – 65 začal vydávať a redigovať časopisy pre deti „Slávik“ a „Zornička“, kde publikoval aj dramatické práce „Anjel strážca“, „Malá Marienka“, „Korheľ a jeho nebožiatka“, „Dobré dieťa zlých rodičov“. V Zorničke uverejnil aj hry, ktoré sa neskôr stali známe v širšej divadelnej verejnosti, najmä „Divadlo pre slovenské panny a mládencov“, podľa poviedky z dávnych tureckých časov „Švárna Skaličanka“, „Ach tie ľudské jazyky, to sú veľké praktiky“, ďalej „Tragiko-satira veku našeho“, „Prvá slza v nebi“ a „Hora stratenej nádeje“. Jozef Podhradský sa stal zakladateľom slovenskej dramatickej literatúry pre deti a mládež nielen v prostredí dolnozemských Slovákov, ale aj na Slovensku (píše J. Hodoličová). Články publikoval v Národných novinách, Slovenských pohľadoch, Slávikovi a Zorničke a v cirkevnej tlači. Ako redaktor a vydavateľ roku 1852 vydával s. A. Radlinským „Prostonárodnú bibliotéku“, v rokoch 1860 – 1862 bol spoločne s Jánom Seberínim ml. vydavateľom a redaktorom „Ewangelických cirkewných nowín“. Do slovenčiny preložil knihu Šimona Stonojeviča „Vplyv židovských mravov v ľudskej spoločnosti“ (Sombor 1880). Roku 1897 bol vyznamenaný „Radom sv. Sávu“. V posledných rokoch života písal po srbsky, napr. „Leposova Ifigénia bulharská“. Nakoniec roku 1915 utiekol spolu s rodinou pred príchodom frontu do Banjici a potom do Jagodiny, kde 13. 11. 1915 umrel. Po vojne, roku 1918, previezli jeho telesné pozostatky z Jagodiny do rodinnej hrobky na belehradskom cintoríne.

Ján Jančovic

Foto: archív autora a Wikipédia