Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) za dejisko svojho výročného, 35. interdisciplinárneho tábora vybral slovenskú obec Tardoš v Komárňansko-ostrihomskej župe.

V druhej polovici júna, v prvý deň výskumu hostí privítala riaditeľka VÚSM Tünde Tušková, pričom na slávnostnom otvorení sa zúčastnila aj predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Alžbeta Hollerová Račková. Hostiteľskú obec predstavil jej starosta Béla Csabán, kým o činnosti miestnej Slovenskej národnostnej samosprávy referovala jej predsedníčka Erika Kissová Töröková. Slávnosť spestrila kytica ľudových piesní v podaní miestneho pávieho krúžku v sprievode harmoniky Viliama Urbaniča. Úvodnú prednášku o skúmanej obci, resp. regiónu mala lingvistka, odborná vedúca tábora Mária Žiláková. Organizátori okrem návštev informátorov – ktorých vopred zaradili podľa tematických okruhov – pripravili pre vedcov počas vyše štvordňového pobytu aj návštevy pamätihodností obce, ako napríklad oblastného domu, kostola, kalvárie, radu pivníc, jazera, či baní. Výskumníci z rôznych vedeckých dielní mali možnosť stretnúť sa aj s informátormi v neďalekej Bánhide a v Síleši, zároveň počas tábora sa konalo v Tardoši aj vysunuté zasadnutie Slovenskej samosprávy Komárňansko-ostrihomskej župy, na ktorom účastníci tiež mohli získať cenné informácie. Predmetom výskumu odborníkov bola aj tradičná kultúra Slovákov, ich tradičné remeslá, chotárne názvy, priezviská, ale aj typické krstné mená, ako aj ich súčasné inštitúcie, stav slovenčiny, resp. ich kultúrny potenciál.

My sme mali možnosť nazrieť do práce vedcov v posledný deň tábora, keď sa konalo aj vyhodnotenie ich práce. Predtým sme však absolvovali vychádzku s miestnou informátorkou Annou Rendekovou k mariánskemu pútnickému miestu na Gorbe, na vrchu, cez ktorý kedysi Tardošania chodili peši do mesta Tata, vzdialeného od dediny až 13 kilometrov. Pri soške Panny Márie nás už čakali Anna Hornyáková a Ladislav Nagy, ženy tu zaspievali aj slovenské náboženské piesne. Pred večerným vyhodnotením niektorí účastníci ešte navštívili ďalších informátorov, my sme v spoločnosti pravidelných účastníkov výskumných táborov, kulturológa Ladislava Lenovského a historika Petra Chrastinu z UCM z Trnavy, vyhľadali tzv. starú baňu, pripomínajúcu akýsi kraj z inej planéty, kde kedysi dolovali známy tardošský červený mramor. Pre P. Chrastinu to bol terénny výskum, pretože vo svojej odbornej činnosti sa zameriava aj na krajinu, ako na súčasť kultúry. Dnes obrovské červené skalnaté múry sú vyhľadávaným miestom nielen pre turistov, ale aj horolezcov. Ladislav Lenovský nám zase porozprával, že nesmierne veľa mu pomohlo spoznať Tardošanov to, že sa zoznámil s bývalým baníkom, narodeným v roku 1931, získal tak informácie o bohatej minulosti baníctva z prvej ruky.

Pred samotným vyhodnotením tábora sa v mene miestnych organizátorov slova ujala podpredsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Anna Crnečká, ktorá s potešením skonštatovala, že napriek ich začiatočným obavám všetko dopadlo dobre. Zároveň každému odovzdala pamätné darčeky hostiteľov. V mene VÚSM organizátorom a účastníkom za ich prácu a aktívnu účasť vyjadrila vďaku riaditeľka našej vedeckej dielne Tünde Tušková, ktorá informovala prítomných, že zo získaného materiálu chcú vydať publikáciu. Z odborných hodnotení účastníkov uvedieme niekoľko fragmentov aj našim čitateľom. Etnologička Eva Krekovičová z Ústavu etnológie SAV vyzdvihla napríklad, že vďaka etnickej uzavretosti Tardoša sa jej podarilo nájsť aj také slovenské ľudové piesne, s ktorými sa medzi Slovákmi v Maďarsku zatiaľ nestretla, zároveň upriamila pozornosť na význam dychovej hudby a výrazný vplyv kapely Moravanka v tomto regióne. Prišli sme tak trošku skeptickí, odchádzame fascinovaní – týmito slovami by sa dali zhrnúť myšlienky doktoranda Katedry manažmentu kultúry a turizmu z nitrianskej UKF, Čabäna Tamása Pluhára, ktorý spolu so svojím kolegom z Vojvodiny Miroslavom Papom v rámci rozsiahleho projektu Výskum kultúrneho potenciálu Slovákov na Dolnej zemi, aj medzi Tardošanmi sa zamerali na túto tematiku. T. Pluhár vyzdvihol napríklad dobrú kultúrnu infraštruktúru Tardoša. Zároveň o nárečí skúmanej obce pripomenul, že sa cítil byť v Nitre a v jej okolí. Z tímu pracovníkov VÚSM, riaditeľka T. Tušková a hlavná vedecká pracovníčka ústavu Alžbeta Hornoková Uhrinová ako lingvistky sa sústredili na školstvo a používanie jazyka. Podľa T. Tuškovej je tu zabezpečený dorast, aj záujem o slovenčinu, možno by sa mohla zlepšiť informovanosť rodičov, čo sa týka možností ďalšieho využitia slovenčiny po ukončení základnej školy. Taktiež aj ďalší spolupracovníci ústavu, kulturologička Anna Kováčová a historik József Demmel skúmali oblasti podľa zamerania vlastného vedeckého výskumu medzi informátormi, resp. v archívoch a matrikách. Jazykovedkyňa Iveta Valentová, ktorá je účastníčkou dlhodobého výskumu priezvisk Slovákov v Maďarsku, v Tardoši počas bádaní chotárnych názvov našla aj menej známe pomenovania. Ďalšia lingvistka z Jazykovedného ústavu SAV Katarína Balleková okrem odborných výsledkov skúmania nárečia pripomenula aj to, že okrem vopred vybratých informátorov prišli za nimi ďalší obyvatelia dediny s cennými informáciami, podľa nej prítomnosť výskumníkov v obci bola jednoznačne povzbudzujúca. Etnologička Magdaléna Paríková z UKF v Nitre, expertka problematiky výmeny obyvateľstva upriamila pozornosť aj na peripetie, ktoré čakali na tie rodiny, ktoré sa rozhodli po niekoľkých rokoch vrátiť z Československa. Zvláštnosťou jej výskumu bolo aj to, že začiatkom svojej odbornej dráhy v Tvrdošovciach, v Hurbanove, v Komárne, v Nových Zámkoch a v ich okolí medzi prvými jej informátormi boli aj Sílešania, alebo aj Oroslánčania a tentoraz sa stretla aj s tými, ktorí sa rozhodli zostať na Síleši. Zakladajúca, dlhoročná riaditeľka VÚSM, profesorka Anna Divičanová poukázala o. i. na pravdepodobný vplyv okolitých nemeckých dedín pri častom výskyte určitých krstných mien v Tardoši, zároveň vyzvala mladších kolegov, aby počas svojich výskumov skúmali aj osobnosti daných informátorov. Spomínaná mladšia generácia nebola zastúpená iba doktorandmi z UKF z Nitry, ale aj žiakmi z dvoch našich gymnázií. Zoltán Havas z Budapešti a Bence Püskiz Békešskej Čaby prejavili záujem o prácu v tábore, dokonca Bence o rok, o takomto čase pravdepodobne už bude po prijímacích skúškach na odbor etnografia na niektorej univerzite na Slovensku.

– Treba pokračovať v skúmaní toho, ako zapadá tento jazykový ostrov do kontextu osvietenstva, teda aký tu mal vplyv Ratio Educationis Márie Terézie. Jednoznačne tu totiž badať vplyv bernolákovčiny v prípade napríklad modlitieb a cirkevných piesní, v oblasti cirkvi a tým aj školstva. Počas nášho výskumu, keď sa ženy modlili, resp. spievali náboženské piesne, používali aj výrazy, ktoré nie sú príznačné pre nárečie tejto lokality. Vedeli sme, že tu ide o dvojvrstvovú kultúru, okrem tradičnej ľudovej kultúry slovenčina sa objavila popri latinčine aj v cirkevnej kultúre. Ľudia sa tu odvolávali na knižky, teda na modlitebníky a spevníky, dokonca v Síleši mali kantora Pavla Schulza, ktorý im zostavil spevník slovenských pohrebných piesní. Našli sa tu aj slovenské učebnice z obdobia medzi dvoma svetovými vojnami, napríklad matematiky, samozrejme tie už v štúrovskej slovenčine. Musíme sa sem vrátiť, aby sme zistili, ktoré boli tie ďalšie osobnosti – farári, kantori, rechtori –, ktorí sem sprostredkovali spisovnú slovenčinu. Táto tematika je veľmi dobre spracovaná v prípade Tárnoku, kde v podstate od polovice 18. storočia do poslednej tretiny 20. storočia prežívala slovenská cirkevná kultúra vďaka práve takýmto osobnostiam – uviedla nám zaujímavosti odborná vedúca tábora Mária Žiláková, ktorá pred vyhodnotením odovzdala predstaviteľom každej zúčastnenej inštitúcie svoju novú publikáciu Poslyšte mile, co chci spívati..., ako aj dar Regionálneho strediska Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku v Tatabáni-Bánhide Obrázkovú knihu Bánhidy.

Cs. Lampert

Foto: csl