Spolok priateľov slovenskej kultúry v Kolárove s podporou samosprávy mesta a aktívnej účasti komisie kultúry a kultúrneho dedičstva, evanjelického cirkevného zboru, usporiadal 17. júna spomienkové zhromaždenie pri príležitosti 70. výročia presídlenia v rámci výmeny obyvateľstva.

Za veľkej účasti pozvaných a hostí sa slávnosť konala v rotunde Mestského kultúrneho strediska a v parkovej časti námestia v Kolárove. Mestá Kolárovo a Poľný Berinčok majú už aj z dôvodu presídlenia oficiálnu partnerskú zmluvu a tak na podujatí nemohli chýbať primátori oboch miest. Za domácich Árpád Horváth a za hostí István Siklósi. Ako vždy na výročné podujatia, organizovaných SPSK v Kolárove, sú pravidelne pozývané slovenské samosprávy a spolky z Maďarska, ktorých bývalí obyvatelia a ich potomkovia žijú v Kolárove. Z Poľného Berinčoka to bola delegácia na čele s predsedníčkou Juditou Borguľovou, z Medeša Máriou Nyáriovou Slávikovou, Veľkého Bánhedeša Jolanou Pepovou. Slovenskú delegáciu tvorila poslankyňa Národnej rady SR Eva Smolíková, prvý podpredseda Matice slovenskej Viliam Oberhauser, zástupcovia krajských, okresných a miestnych odborov MS z mesta a okolia (Neded, Nesvady).

Spomienka na jubileum: pamätný strom

Spomienkové zhromaždenie sa začalo v parkovej časti námestia vysadením stromu javora jaseňového, ako symbolu pevnej viery, vytrvalosti a držania sa svojich koreňov, takých pevných, aké majú byť korene vysadeného stromu. To vo svojej kázni pod holým nebom želala a vysadený strom požehnala slovenská farárka zo Sarvaša Alžbeta Nobiková. Na jeho vysadení sa podieľali najstarší domáci presídlenci a hostia z Maďarska. Po tomto akte sa účastníci presunuli do rotundy kultúrneho strediska, kde začal hlavný program slávnostného zhromaždenia. Už vstupná časť tohto kultúrneho stánku naznačovala, že podujatím žijú najmä najstarší presídlenci. Vo vestibule boli vystavené odborne a graficky zostavené rodostromy niekoľkých berínskych rodín. Pri jednom vlastnom som zastihol dvojicu – 87-ročnú Máriu Ružovú – Sudickú, ktorá prišla s rodičmi do Kolárova 16-ročná a jej sestra 84-ročná Anna Kudláková – Sudická prišla 13-ročná, obidve v prvom transporte. V Poľnom Berinčoku zostal iba ich starší brat, aj ten však prišiel za nimi roku 1965. V Poľnom Berinčoku majú bratranca a sesternicu. Kým Mária zostala na domácom gazdovstve, neskôr ako pracovníčka v roľníckom družstve, mladšia sestra Anna pokračovala v štúdiu meštianskej školy, brigádovala na Trati družby Spišské Vlachy – Spišská Nová Ves a väčšiu časť života pracovala v obuvníckych závodoch v Partizánskom.

Bohatý a pestrý program v rotunde

Pestrý program začal slávnostne hymnickou piesňou Hoj, vlasť moja... a priliehavou básňou. Slovom Božím pokračovala a podujatie požehnala zborová evanjelická farárka, dolnozemská rodáčka Mária Popičová. Miestny spevokol vedený Žofiou Nagyovou zaspieval hymnu dolnozemských Slovákov Slovensko krásna zem... Prítomným účastníkom sa prihovoril jeden z najhlavnejších organizátorov, predseda Spolku priateľov slovenskej kultúry Ondrej Liptai, ktorý pozdravil všetkých prítomných, poďakoval sa za pomoc spoluorganizátorom a sponzorom. Potom už nasledoval blok tanca, ľudového spevu, hudby v podaní miestnych škôl, miestnych skupín a súborov. Na vyzvanie organizátorov vystúpili primátor Kolárova, poslankyňa NRSR, prvý podpredseda MS. Najviac zaujalo vystúpenie Anny Tóthovej, jednej z presídlenkýň, ktorá okrem iného zo svojich skúseností a činnosti spomenula, ako prisťahovaní Slováci, ktorí v povojnových začiatkoch v Kolárove dvíhali vysoko zástavu, stáli aj v zastúpení mesta, preň veľa pracovali, preň obetovali veľa úsilia a dedinu v mesto priviedli a dnes ako by to už pre tých neskôr narodených nebola pravda. Nakoniec zdôraznila, že Berínčania príchodom získali to najdôležitejšie, udržali si svoju identitu, ktorou je hlavne reč a kultúra, ktorú sa tu snažia pestovať a zachovávať. Z účastníkov z Maďarska vystúpil ako prvý primátor Poľného Berinčoka, ktorý hodnotil partnerstvo miest ako užitočné a výsledkom je aj to, že okrem oficiálneho partnerstva majú partnerskú spoluprácu štyri občianske organizácie. Partnerstvo považujú za prospešné a sú rozhodnutí ho prehlbovať. V tomto duchu vystúpili aj všetky prítomné predsedníčky menšinových samospráv a spolkov, ktoré vo svojich vystúpeniach zdôraznili, že partnerstvo je dôležité a potrebné a keby zaniklo, je koniec všetkému o čo sa doteraz snažili a čo ním dosiahli. Na záver hlavnej časti podujatia spievali účastníci hymnickú pieseň Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia tejto zemi... Podujatie skončilo pohostením a zábavou.

Osídlili vyľudnenú zanedbanú zem a pretvorili ju na úrodnú

Terajšie mesto v Békešskej župe Poľný Berinčok (Mezőberény) Slováci v roku 1723 nielen osídli, ale možno na základe historických faktov povedať, že aj založili. Po Békešskej Čabe (1718), Sarvaši (1722) sa stal Poľný Berinčok od začiatku 18. storočia už tretím dolnozemským strediskom vo vtedajšej Békešskej stolici, ktoré osídlili Slováci. Zem, ktorú postupne skultivovali a racionálne obrábali, sa neskôr stala ich vlastníctvom. A keď k nim v roku 1746 pribudlo ďalšie slovenské stredisko Slovenský Komlóš a okolo uvedených miest postupne ďalšie satelity so slovenským osídlením, Békešská stolica sa stala slovenským dolnozemským ostrovom, ktorú neskôr, keď po nej prechádzal Ján Kollár, nazval „Slovenskou Palestínou“. Všetky uvedené dolnozemské strediská so slovenským obyvateľstvom si dve storočia udržiavali svoju vzdelanostnú a kultúrnu úroveň. Bolo to najmä zásluhou slovenských škôl a cirkevných spoločenstiev, ktoré boli zárukou udržiavania slovenskej identity. V Poľnom Berinčoku už od prvého roku usadenia mali svojho učiteľa Jána Grenerciusa a prvého riadneho farára Ondreja Dubovského a postupne ďalších, ktorí prichádzali aj z terajšieho Slovenska. Ešte v roku 1860 tu boli tri slovenské školy, ktoré navštevovalo 572 žiakov. Vtedy tu od roku 1840 do roku 1898 bol farárom Karol Jesenský, ktorý zriadil miesto tretieho učiteľa, zaslúžil sa o obnovu objektov, zriadil kapitál pre chudobu a v slovenčine napísal a vydal dielo o založení Poľného Berinčoka a evanjelickej cirkvi. Z učiteľov po tomto roku spomeniem Jána Slujku, pochádzajúceho z Banskej Štiavnice, ktorý sa okrem učiteľstva zaoberal ovocinárstvom a včelárstvom a od roku založenia časopisu Obzor a Domovej pokladnice Danielom Lichardom bol ich dopisovateľom. Tak isto ako do týchto tlačovín, aktívne prispieval aj do Národného hlásnika. Tam nielen uverejňoval svoje články, ale aj v čase zakladania Matice slovenskej a stavby Domu Matice slovenskej pravidelne o zbierke na stavbu svojich známych informoval a potom zozbierané peniaze posielal do Turčianskeho Svätého Martina. V Poľnom Berinčoku bola v rokoch 1802 – 1834 zriadená Vyššia seniorátna škola ako humanitné gymnázium, ktorého prvým riaditeľom bol Ondrej Školka, rodák z Demänovej a aj profesori tejto školy pochádzali prevažne z terajšieho Slovenska. Študovali tu mnohé známe slovenské dolnozemské osobnosti. Koncom 19. storočia tlaky na zavádzanie maďarčiny do školy a do bohoslužieb ešte ako tak v Berinčoku prekonali, ale v medzivojnovom období mnohí tieto tlaky nevydržali a niektorí sa stali aj ich obeťami. Medzi takých patril napríklad ľudový spisovateľ Michal Borguľa, ktorý svoje svedectvo vydal aj knižne. Keď tunajší Slováci, ktorých tu po skončení druhej svetovej vojny žilo štyri a pol tisíca, nevideli možnosť zachovávať si svoju národnú identitu, vrátane zachovania si svojich priezvisk, využili výzvu a možnosť presídliť sa do krajiny svojich predkov. To im práve poskytla aktuálna dohoda československej a maďarskej vlády o výmene obyvateľstva.

Prišli do pôvodnej vlasti

V rámci medzištátnej dohody medzi bývalým Československom a Maďarskom sa v roku 1947 presídlilo na Slovensko viac ako dvetisíc Slovákov z Poľného Berinčoka a svoj nový domov si našli najmä v Kolárove a Dedine Mládeže v okrese Komárno. Žiada sa pripomenúť, že nie všetkým sa dostalo to, čo im bolo sľúbené. Do najväčšej dediny v bývalom Československu so 14 tisícami obyvateľov prišli, na rozdiel od Slovákmi poldruha storočia skultúrneného a urbánneho dolnozemského prostredia, do zablatených ulíc a poľných ciest Žitného ostrova. Po vyrovnaní sa s niektorými nesplnenými sľubmi starší sa hneď dali do práce a deti nastúpili do slovenských škôl, ktoré tu boli od ich príchodu do roku 1949 iba slovenské. Prišli ako poľnohospodári a tak najskôr na pridelených parcelách pracovali ako súkromne hospodáriaci roľníci. Zo začiatku si založili Ryžové družstvo, ktoré sa v roku 1954 stalo súčasťou roľníckeho družstva. Viacerí z poľnohospodárov si doplnili stredné poľnohospodárske školy s maturitou, ďalší pracovali vo vedení družstva a veľkoobce a významne sa zaslúžili o jej premenu a skultúrnenie. Po povodni v roku 1965, ktorá postihla takmer celý Žitný ostrov, zasiahla aj Kolárovo, ktoré bolo po nej úplne obnovené výstavbou a o dva roky získalo štatút mesta. Viacerí z presídlených Slovákov, a to nielen z Poľného Berinčoka, ale aj z Medeša, v novom bydlisku zakladali hudobné skupiny, organizovali nácvik divadelných hier, venovali sa všestranným kultúrnym aktivitám. Na túto tradíciu nadviazal už sedemnásť rokov trvajúci Spolok priateľov slovenskej kultúry, ktorého aktuálnym predsedom je už päť rokov Ondrej Liptai. Spolok popri množstve každoročne usporiadaných podujatí si tento rok okrem iných úloh naplánoval pripomenutie si 70. výročia presídlenia Slovákov z Poľného Berinčoka a Medeša do Kolárova.

JánJančovic

Foto: autor