Zdá sa, že Čabänia založili tradíciu, keď pred dvoma rokmi zorganizovali prvú dožinkovú veselicu. Nechceli nič iné, len zabávať sa a byť spolu, čo je zvlášť podstatné práve v období pandémie. Odvtedy uplynuli dva roky a teraz, pred maďarským štátnym sviatkom opäť bol preplnený dvor Domu slovenskej kultúry. Zámerom organizátorov bolo oživiť túto nie príliš starú tradíciu.

Čo sú vlastne dožinkové slávnosti? Objasnil nám to predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik. „Je to slávnosť odvážania posledného snopa z poľa. Ten posledný musel byť najväčší a z najväčších klasov tohto snopa urobili veniec. Potom ho odniesli gazdovi a zavinšovali. Gazda dal požehnať veniec a všetkých pohostil. Základné pravidlo bolo, že na oslave museli hrať domáci. My to máme dané, lebo nám hrá Štefan Lustyik so svojou bandou.“

– Čo znamenajú dožinky?

– Slovo dožinky znamená, že po najťažšej roľníckej práci sme sa dožili príležitosti oslavovať. A slovo žito... To všetko súvisí so životom, lebo aj slovo žito znamená život, lebo niet krajšieho pocitu, keď na jar človek roľníckeho pôvodu vyjde do poľa, zacíti vôňu a vidí žito ako výron života.

Aj táto veselica sa odohrala tak, ako nám to porozprával M. Lásik. O štvrtej prišiel sprievod na čele s dožinkovým vencom, ktorý niesli krásne tanečníčky z Tanečného súboru Balassi v čabianskom kroji. Po nich nastúpil evanjelický farár Pavel Kutej starší, ktorý požehnal veniec a všetkých prítomných. Po požehnaní predseda Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba Ondrej Kiszely v krátkosti oboznámil prítomných s programom osláv a uviedol novú formáciu, ktorá debutovala práve na veselici. Ako nám O. Kiszely povedal, „Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe nemá za úlohou len zabezpečovať priestor pre fungujúce súbory a organizácie, ale aj podporovať vznik nových formácií, a poskytnúť pomoc na začiatku ich kariéry. Skupina Csürhe banda pod vedením Petyu Marótyho uviedla tradičné čabianske ľudové spevy v novom spracovaní na citare a na „bručáku“, čím dosiahli obrovský úspech. Títo chlapci ma svojou produkciou presvedčili o tom, že budúcnosť nie je len v spevokoloch, ale aj v takýchto dvojčlenných útvaroch.“

Na veselici sa zúčastnilo menej ľudí ako pred rokom, no s radosťou sme zaregistrovali, že tam bolo vyše 20 mladých, čo signalizuje, že Slováci na Dolnej zemi majú ešte budúcnosť. Lebo medzi mladými boli nielen Čabänia, Sarvašania a Komlóšania, ale prišli aj z ďalekého Pišpeku. O tom, ako sa dostal Pišpečan na Dolnú zem, porozprával Domonkos Volter. „Na dožinkovej veselici som sa zúčastnil už po druhýkrát, hoci nie som dolnozemský Slovák. Minulý rok ma pozvali mladí Čabänia na túto akciu, rád som sa k nim pridal, ako Pišpečan. Potešilo ma, že uchovávajú naše slovenské tradície. Dnes sa u nás už neorganizujú také podujatia, ale kedysi boli veľké veselice po žatve aj v Novohradskom regióne. Dožinkový veniec pripravoval aj môj prastarý otec. Aj teraz som sa cítil veľmi dobre na Čabe. Veľmi sa mi páčila živá hudba, pretože muzikanti hrali a spievali aj slovenské „nôty“, piesne. Vďaka tomu sme mali možnosť si zatancovať pri hudbe, pri ktorej sa zabávali kedysi aj naši predkovia.“

(BPL)

Foto: autor