Po chladných, chmúrnych dňoch teplé lúče jarného slniečka mnohých dedinčanov vytiahli na čerstvý vzduch. Vincent Navrátil, družstevný dôchodca, nedočkavo trielil hore ulicou. Kamenná tvár, pevne zovreté pery a starecky kolísavý, ale rázny krok prezrádzali sebavedomú osobnosť.

Skupinka žien, klebetiacich pred dedinským obchodom a vyhrievajúcich sa na slnku, nechápavo a zvedavo pozerala na náhliaceho sa starca. Bolo zrejmé, že keď sa starý Navrátil v pracovný deň vybral z domu čerstvo oholený, vo sviatočnom obleku a tmavom klobúku na hlave, celkom iste má k tomu pádny dôvod. Zvedavé oči žien ešte chvíľu sledovali čoraz viac sa vzďaľujúcu mierne zhrbenú postavu, ale tam, pred vysokú drevenú bránu, kde sa zastavil, už nedovideli.

Vincent Navrátil nachvíľu akoby zaváhal, bezradne sa poobzeral okolo seba, či niekoho nezazrie. Potom pomaly položil ruku na kľučku bránky a zhlboka sa nadýchol:

– Pane Bože, pomôž mi! – zašepkal si na povzbudenie a v duchu sa prežehnal.

Na dvore sa po niekoľkých krokoch mimovoľne zastavil a napäto počúval. Z letnej kuchynky sa ozýval akýsi buchot, potom rinčanie riadu. Pohol sa teda smerom ku kuchynke, ale po niekoľkých krokoch sa opäť zastavil a so strohou zdvorilosťou sa ozval:

– Dobrý deň! Doma ste?

– Á, dobrý deň! – objavila sa vo dverách sotva päťdesiatročná domáca pani. Na prvý pohľad žena v najlepších rokoch. Prešedivelé vlasy jej pristali, pevné plné prsia harmonizovali s očividne dravými oblinami bokov. – To ste vy, báčik Vincent? Čo dobrého ste mi priniesli?

– Akýže báčik? – zarazene zdvihol hlavu starký. – Akože mi to, Anka? Hádam Vincent, Vinco, alebo Vincko…

– Ale, báčik Vincent, akoby som vás ja mohla takto oslovovať? – naďalej sa milo usmievala gazdiná. – Veď medzi nami je… ak dobre porátam... Nuž, vy ste sa poponáhľali na tento svet o takých tridsať rokov skorej…

– A čo je to tridsať rokov!? – skočil jej do reči návštevník. – Bagateľ. Nič. Roky letia, preletia, ani sa nenazdáme… My však musíme žiť… Aj ty, Anka, aj tebe by bolo lepšie…

– Báčik Vincent, o čo vám ide? – pozrela sa žena nechápavo starkému do tváre.

– Myslím, azda dnuká, v kuchynke… tam by sme sa mohli pokojnejšie pozhovárať...

– Ach, prepáčte, báčik Vincent, samozrejme, nech sa páči…

Usadili sa za stolom, oproti sebe. V kuchynke zavládlo ticho. Mlčali, premeriavali sa očami. Vincent Navrátil si brúsil hlasivky, niekoľkokrát si odkašľal. Veľmi dobre vedel, že ak sa teraz ozve, musí hovoriť múdro, rozumne. A hlavne presvedčivo. Tak, ako sa na to potajomky už celé týždne hotoval. Áno, múdro, presvedčivo a veci musí posudzovať triezvo a uvážene z rôznych hľadísk. Ináč je všetko het... Jeho plány sa rozplynú ako ranný opar nad horami.

– Anka, pozri sa… My sme si odkázaní jeden na druhého... Pomôžme si! Áno, pomôžme si! – riekol po dobrej chvíľke. Na počudovanie nežnejšie, než si to vopred predsavzal. Pôvodne chcel apelovať viac na zdravý úsudok, ale jeho slová ovládané náhlym prívalom citov vyzneli ako vyznanie túžby po veľmi blízkej bytosti.

– Báčik Vincent, povedzte, ako si môžeme my dvaja pomáhať, ako? – opýtala sa gazdiná vážne s úprimnosťou v hlase.

– Anka, ja by som si ťa za ženu vzal… Poď za mňa! – vyriekol starký prosebne. – Obidvaja sme sami samučkí. Ja som vdovec, ty si vdovica… Máme teda podobný osud. Vezmime sa! Uver mi, dobre, ale preveľmi dobre by si pochodila… Som si istý…

– Ale báčik, však ja mám ešte len sotva vychované deti… Ešte aj vaše vnúčatá sú staršie od nich … A potom, veď aj vy dobre viete, že môj muž ešte ani rok neleží na strmine za kostolom… Celá dedina by sa mi vysmievala… a opovrhovala mnou, – povedala žena rozhodne.

– Eh, zlé jazyky potárajú dve na tri, netreba si ich všímať, – mávol rukou starký. – Každý nech si pozametá pred vlastným prahom a len potom nech posudzuje iných… Ba, čože, ani potom nie… Si samostatná, slobodne rozhoduješ… A potom, uver mi, veľmi dobre by si pochodila… Mám veľké plány… Na to, aby som ich mohol uskutočniť, potrebujem pomoc, tvoju pomoc…

Žena sa mimovoľne strhla ako z mikrospánku, sklonila hlavu a tvárou jej preletel rozpačitý úsmev. Ozval sa v nej akýsi vnútorný hlas. Je to pravda, si ešte mladá, život je ti dlžníkom, zobral ti muža... Žmurk! Ďalšia spomienka: Jurko... a jeho tragická dopravná nehoda… Dosť! Všetko je tak ako muselo byť. Sedí tu zoči-voči vážnemu pytačovi a v duchu len ľutuje, že nie je o dvadsať, dvadsaťpäť rokov mladší. Preveľká škoda, pomyslela si rozladene. Potom nadvihla obočie a so strojeným záujmom sa spýtala:

– O akých plánoch to hovoríte, báčik Vincent?

– Anka, mohla by si byť gazdinou… gazdinou veľkého domu a veľkého majetku. Ja som bez teba nič… iba veľká nula…

– Ale báčik, vy predsa nie ste bohvieaký boháč…

– Ale budem, veruže budem, – starký sa vehementne pustil objasňovať svoje predstavy. – Mám deväť hektárov pôdy. Pravda, dal som ju do prenájmu… Ale zmluvu s tým babrákom, ktorý teraz obrába moje role, zruším a budem gazdovať ja sám… Vlastne, ak aj ty tak myslíš, budeme gazdovať spolu…

– Ale báčik, k tomu gazdovaniu okrem pôdy je potrebné ešte všeličo iné, veľmi dôležité…

– Anka, nič sa neboj! – oduševňoval sa starký. – Kúpim koňa. Postroj visí na povale. Je kompletný, od zubadla až po opraty, nič, ale vonkoncom nič mu nechýba. Ešte ani bič nie. Aj ten je tam. Na povale mám aj rozobratý voz, dokonca aj dva. Bez problémov sa dajú poskladať… Ako rezervu mám k nim aj dve celkom novučké kolesá. Anka, nemysli, že to je všetko. Mám aj pluhy… dokonca trojaké, aj do vinohradu, ostré, kolomažou natreté, nehrdzavejú… A čo je najdôležitejšie, nechýba ani riadková sejačka na konský poťah, ale môže byť aj za traktor… Všetko toto čaká na vzkriesenie… My by sme spolu dokázali robiť zázraky … Áno, zázraky, uver mi… Mnohí by ti aj závideli…

– Ale báčik, ja neviem orať, siať, nikdy som ani nerobila…

– Anka, ty ani nemusíš, to je robota pre chlapa. Role budem obrábať ja. Ak bude treba, pomôžu mi aj nejakí nádenníci. Hladošov je v dedine habadej… Ty by si gazdovala okolo domu. Tam je všetko, alebo bude všetko, čo v dome zámožného gazdu má byť… – rozžiarila sa nádejou pytačova tvár. – Nechýba ani mrvič na kukuricu, šrotovačka, veľká riečica, váhy na obilie, maselnica…

– Báčik, vy hovoríte o takých veciach, o akých dnes väčšina ľudí ani len nepočula… To sú predmety zašlých čias. Dnes je ku gazdovaniu potrebný traktor a všelijaké iné stroje… Stroje poháňané elektrinou, automaty… Namiesto okopávania chemikálie…

– Anka, prepáč mi, ale vyprávaš somariny, – nezdržal sa starký a namrzený vstal od stola. – Daromne máš stroje, automaty, keď nemáš k nim správne rozmýšľajúceho, vážneho a skúseného človeka. Takého, ako som ja. Mňa si aj v družstve vážili. Pre moje odborné znalosti a životné skúsenosti. Keby si ma lepšie poznala, nehovorila by si takto…

Starký sa začal cítiť nepríjemne a odmlčal sa. Jasne si uvedomoval, že prehráva, že jeho argumenty nezabrali. Určite niečo pokazil. Ale čo? Úporne rozmýšľal, ako zachrániť situáciu a ako sa dostať na správnu koľaj. Ako by mohol získať priazeň tejto peknej ženy?

– Anička, len uváž! – pustil sa do rozhodujúceho útoku. – Veď sama dobre vieš, že dnes ani lupou či ďalekohľadom nenájdeš človeka, ktorý vie okopávať vinicu, kukuricu alebo zemiaky pluhom, ťahaným koňom. Alebo dokáže poorať a posiať malé roličky, záhumienky… Takýmto chlapom ľudia platia nie peniazmi, ale priam zlatom, veruže, ich práca je hodná zlata…

Domácej panej začínal byť rozhovor nepríjemný, chytala sa jej nervozita. Uvažovala, ako by sa mohla návštevníka zbaviť, ale jemne, rafinovane, aby ho neurazila.

– Anka, – pokračoval starký už pokojnejšie, – budem úprimný: nebudeš mať so mnou žiadne starosti, ja som skromný človek. Mne stačí trošku teplej stravy, sem-tam by si mi niečo vyprala, vyžehlila... Ty by si odo mňa dostala oveľa viacej, uver mi, ty by si pochodila oveľa lepšie…

– Báčik Vincent, – ozvala sa žena ticho, prosebne, – hľadajte si ženu niekde inde. Ja si vás vážim, ste chlap na mieste, ale uznajte, vekový rozdiel medzi nami je preveľmi veľký. Prepáčte mi…

Báčik Vincent sklamane hľadel žene do tváre a po krátkom uvažovaní vyriekol posledný argument:

– Anka, nové časy si vyžadujú chlapov s veľkými skúsenosťami… Toto je pravda, svätá pravda, uver mi…

– Choďte s Pánom Bohom od nás, báčik Vincent! – riekla žena, keď mu na rozlúčku podávala ruku a hlas jej zastieral súcit.

Starký sa prudko otočil, rýchlo vyšiel z kuchynky a trielil rovno k bránke. S rozpálenými lícami si polohlasne hundral popod nos:

– Anča, budeš ty ešte banovať, preveľmi banovať... Hej, ale vtedy bude už neskoro. Namiesto teba budem mať už inú. Krajšiu, mladšiu.

Vincent Navrátil bol o tom hlboko presvedčený. Rozhodným krokom, vzpriamený kráčal spiatočnou cestou. Vykračoval si svižne a mladistvo, akoby na pleciach už nemal osem krížikov. Ženy, ktoré si pred obchodom ešte stále obtierali jazyky o známych, sa aj teraz nechápavo pozerali za náhliacim sa mužom. Ani jedna z nich netušila, kde bol a ako pochodil starý Vincent Navrátil. Keď sa im už úplne strácal z dohľadu, v duchu si každá z nich vzdychla: ešte celkom súci chlap, škoda len, že má už svoje roky. Keby sa tak bol začal holiť aspoň o dvadsať, dvadsaťpäť rokov neskôr...