Hana Ponická sa narodila 15. júla 1922 v obci Halič pri Lučenci v rodine sudcu. Detstvo a mladosť prežila v Haliči, Košiciach, Banskej Bystrici a Martine. Zmaturovala v roku 1940 na dievčenskom gymnáziu v Bratislave.

V lete roku 1944 prežila pohnuté časy vypuknutia aj potlačenia Slovenského národného povstania – v tom čase práve študovala medicínu na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave a v martinskej nemocnici bola na praxi ako medička. V roku 1945 sa prihlásila za dobrovoľnú ošetrovateľku Červeného kríža na hlavnej stanici v Bratislave, kde prijímali a ošetrovali väzňov z koncentračných táborov, ktorých privážali vlakové súpravy. Medicínu už nedoštudovala.

V rokoch 1948 – 1950 žila v Ríme, kde pôsobil jej manžel Štefan Žáry ako dopisovateľ Československej tlačovej kancelárie. Po návrate do Bratislavy bola redaktorkou, v rokoch 1954 – 1977 účinkovala ako profesionálna spisovateľka, prekladateľka a publicistka. V roku 1956 ju prijali za členku slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov; stala sa i členkou redakčných rád pri niektorých časopisoch. V rokoch 1968 – 1972 bola redaktorkou denníka Smena, jeho nedeľnej prílohy Smena na nedeľu, kde uverejňovala aj svoje publicistické príspevky a ukážky z umeleckej prózy. V roku 1969 sprevádzala snúbenicu M. R. Štefánika Giulianu Benzoniovú na jej návšteve Slovenska. V roku 1977 protestovala v diskusnom príspevku pripravenom na 3. zjazd slovenských spisovateľov proti útokom na Chartu 77 a proti iným represáliám novej kampane v novinách. Za tento diskusný príspevok proti praktikám komunistickej moci bola vylúčená zo zväzu, zastavili jej aj vydanie 2. dielu knihy O Štoplíkovi. Presťahovala sa do dediny Lukavica, kde bola v rokoch 1977 – 1989 ako disidentka sústavne sledovaná. Celé toto obdobie nesmela publikovať. Keď jej odobrali cestovný pas a začala ju prenasledovať a vypočúvať Štátna bezpečnosť, nadviazala kontakty s českými prenasledovanými spisovateľmi a publikovala fejtóny v samizdatovej pražskej edícii Petlice. Spolupracovala aj so zahraničnou rozhlasovou stanicou Slobodná Európa, kde ako jej posledné príspevky odvysielali seriál s názvom Od začiatku až do konca (o M. R. Štefánikovi). Za odpor proti praktikám komunistického režimu bola napokon v septembri 1989 postavená pred súd spoločne s Miroslavom Kusým, Jánom Čarnogurským, Vladimírom Maňákom a Antonom Seleckým. V novembri 1989 boli všetci štyria postupne oslobodení. Po roku 1989 jej vyšiel druhý diel knihy O Štoplíkovi a mohla pokračovať v tvorbe.

Vyšlo jej spolu šesť kníh pre dospelých a desať pre deti. Vo svojej próze pre deti pôsobí na detskú predstavivosť, oživuje minulosť a zameriava sa tiež na vážne problémy súčasnosti. V tvorbe pre dospelých sa zameriava na svet žien, ich vzťahové problémy, túžbu po prekonaní hrozby osamelosti. Okrem vlastnej tvorby sa venovala prekladom, najmä z taliančiny, francúzštiny, maďarčiny a nemčiny.

Zomrela 21. augusta 2007 v Banskej Bystrici, pochovaná je v rodnej Haliči.

Hana Ponická
Teddy

Posledné kývnutie a Ďurko ostal sám. Hŕstka mladých kamarátov, ktorí s ním po dva dni prenasledovali s prútikmi i striekacími revolveríkmi dievčence, zmizla v zákrute širokej cesty.

A ledva zmizli, rozľahol sa víťazný, škodoradostný škrek starého bieleho moriaka. Zastal na smetisku a vyzýva do boja chlapíka v manchestrových nohavičkách, ktorý stojí oproti nemu, na druhom konci „bojového poľa“, priam pred bránou vysokého rekreačného domu.

– Teraz maj smelosť! – zaškriekal ešte raz.

Ale chlapík, hoc aj ostal bez spojencov, sa nezľakol. Vytiahol ruky z vreciek, priložil ich k ústam a zatrúbil ako poľnica.

Biely moriak zvrátil hlavu trochu dozadu, rozvejaril perie chvosta, spustil krídla po zem, zastal ako pred skokom, nadul červený lalok, ktorý sa mu od bojového rozčúlenia celkom roztriasol, a zaškriekal do tretice.

A škriekanie i trúbenie poľnice sa opakuje. Raz zdvihne moriak štíhlu nohu, ukáže pazúry, postúpi, ale nie tak blízko k protivníkovi ako predtým, keď mal pri sebe spojencov.

A predsa mu jeden ostal! Na rozhraní dvoch nepriateľských polí medzi smetiskom a bránou leží štvornohý kamarát Teddy.

– Teddy, zabreš na moriaka! – rozbehol sa Ďurko k driemajúcemu hrdzavému psovi.

Teddymu sa nechce brechať.

– Teddy, tu máš cukrík, dobrý je, čokoládový! – vytiahol Ďurko z vrecka štolverk. – A zabreš na moriaka, naozaj je to čokoláda!

Teddy sa zobudil, ale cukrík nechce. Vypľul ho. Potom mu zas odkväcla ťažká hlava na zem.

– Aký si ty! Vyberáš, Teddynko! – pokrútil Ďurko hlavou.

Už celkom zabudol na moriaka, teraz chce Teddyho už iba prebudiť k životu.

Potiahol ho za ucho. Dal mu na čelo frčku. Šklbol ho za hrubý chvost.Ale Teddy má ucho, chvost a vôbec srsť dosť hrubé; nejaké frčky ho len tak ľahko nerozhnevajú.

A Ďurkovi prišiel na pomoc vietor. Rozstrapatil Teddyho veľký hrdzavý chvost a zavial chlpáňovi do nosa piesok.

Teddy kýchol.

– Na zdravie! – zajasal Ďurko.

– Ďakujem, – zažmurkal pes.

Zápäť zavrtel chvostom. Napriamil špicaté ušné laloky, podobné ušiam ostrovida alebo divej mačky, vyplazil belasý jazyk a už počúva švitorenie dvojnohého kamaráta.

– Teddy, ty si môj milý, dobrý, najlepší Teddynko!

– Hm! – flegmaticky zívol chlpáň. – Teraz som ti dobrý, milý, keď ti všetci kamaráti odišli!

– Milý môj zlatý Teddynko, vieš, ja ťa vezmem do Bratislavy. Povozím ťa na kolobežke. Pôjdeme aj električkou.

Teddy s pokojom stoika mávol dlabou.

– Netešíš sa, Teddy? Ja viem, ty sa bojíš, že v Bratislave sú mačky. Ale nie sú, naozaj nie sú. Ja viem, mačky sú plané. Poškriabali ťa raz. Ale ty si dobrý... Aha, vidíš ju, potvoru? – ukázal prstom na strakatú Cilku, ktorá práve vybehla z brány, a keď zbadala Teddyho, zježila kožuch, zaprskala i zablýskala mandľovými okáľmi.

– Veď sa jej zunuje! – zívol Teddy a zase sklonil hlavu ku dlabe.

– Teddynko, veď nespi! Aha, pozri ju, potvoru, zase ide chytať vrabce! Pozri, na múr skočila! Striehne!

– Nech si chytá, nech si striehne! – poškriabal sa Teddy dlabou na bokoch a iba máličko podvihol hlavu, keď v lístí divého viniča zapípala obeť štvornohej vražedkyne.

Nie, nezávidí mačke ani vtákov ani myši, lebo v jeho šírošírom slobodnom revíri pobehujú oveľa chutnejšie, záživnejšie kúsky ako nejaké vrabčeky.

Keď obloky rekreačného domova zahoria ako fakle odbleskami zapadajúceho slnca, Teddy sa dvíha zo zeme. Otvorí oči, celý deň lenivo prižmúrené, podvihne hlavu, napriami špicaté uši, vyplazí jazyk. Ožíva.

A keď obloky zhasnú, aby sa o chvíľu rozsvietili žltkastým svetlom žiaroviek dopadajúcim aj na trávu v krátkych lúčoch, to už Teddy nečaká, kým prídu zavrieť bránu a položiť mu k búdke misu so zostatkami. Teddy je rodu urodzeného, nerád zostatky.

Zavrtí chvostom, zabreše na pávy ukryté v korunách starých borovíc a ľahkým krokom sa poberá lúkami k lesu. Opúšťa cestu a zabreše ešte raz. Možno aj vie, že je nemúdre upozorňovať na seba brechotom, ale sa nevie zdržať. Musí nejako vyjaviť svoju radosť, že nie je uviazaný na reťazi ako ostatní psi. To im breše. To sa im opláca svojím pyšným slobodným brechotom za príkoria a rany utŕžené v nerovných bojoch.

A beda zajacom, čo nemajú múdrosť v nohách! A beda bažantom, čo nenocujú na konároch dosť vysoko od zeme!

O tejto druhej Teddyho tvári však Ďurko nevie.

On svätosväte verí, že Teddy v noci spí. A prikyvuje mi, keď mu pred spánkom hovorím:

– Tak, už aj Teddy spí, aj vtáci spia, aj morky spia, aj starý moriak spí, všetko dobre spí...

Ďurko sa posadil na posteli a zaprotestuje:

– Moriak nespí, moriak je zlý!

– Dobre. Moriak nespí, ľahni si. Ale morky spia.

– Aj mamičky morky, aj deti morky, – dodáva Ďurko.

– Tak, aj mamičky, aj deti, – opakujem za ním.

– A ty nespíš.

– Ja nie som morka.

Prižmúril spokojne oči a už len celkom tíško ševelí perami:

– Aj Teddy spí, aj morky spia, aj... aj... spia... – zrazu celkom stíchol.

A morky, vtáčiky i Ďurko už dávno spia, keď sa do noci ozýva divý spí brechot. To sa Teddy vracia z nočnej poľovky do búdy. Je sýty, ale v jeho smutnom, tiahlom brechote cítiť večný nepokoj divých predkov i strach z pralesov. Brechot prechádza v zavýjanie a zaniká potom vo vetre i šume lesa.

– Môj Teddynko, dobrý Teddynko, ako si sa vybúval? – víta ho ráno Ďurko, čerstvo vyspatý, vyumývaný, vyčesaný i do vôle najedený. – Teddy, mne sa snívalo, vieš čo sa mi snívalo? – tu zastal v reči a vyhutuje, čo sa mu to len snívalo. – Vieš, snívalo sa mi, že sme boli v Petržalke na kolotoči. Bol si už na kolotoči?

Teddy mlčí. Iba jediným uchom zaševelil, odohnal z neho dotieravú muchu. Zase sklonil hlavu, prižmúril oči a pohodlne sa rozprestrel na zemi.

– Mamička, Teddy je smutný, lebo ešte nebol na kolotoči! Vezmime ho na kolotoč, vezmime ho do Bratislavy!

– Ešteže čo! Čo myslíš? Teddy nie je náš. Teddy musí byť tu, súdruh správca by ho aj tak nepustil.

Ale Ďurka nezastavila prvá prekážka. Vbehol zaraz do kancelárie, o chvíľku už vychádza pred bránu a víťazoslávne mi zvestuje:

– Mamička, súdruh správca dovolí. Pustí k nám Teddyho. Dal mi ho. Teddy je môj.

– Dobre, kým sme tu, môže byť tvoj. Ale do Bratislavy ho nevezmeme, ešteže čo! Celý byt by nám prevrátil!

– Neprevrátil. Teddy je dobrý.

– Tak čo, budeš tu ešte so mnou debatovať? Dobre, tak idem na prechádzku sama.

Stíchol a berie sa za mnou. Pri ceste, na pokraji lúky sme zazreli šklbky zajačej kožky. Mám tisíc chutí použiť toto ako dôkaz, že veru Teddy nie je dobrý. Ale váham: predstavím si v duchu údes, čo vyvstane na tvári môjho synčeka, keď sa dozvie, že Teddy, najvyššia predstava dobra a pokoja, driape, šklbe a trhá zajačiky. Nie, nebudem mu zasievať do srdiečka špatnosti a ukrutnosti prírody.

– Aha, zajačik sa tu zobliekal, – vyriešil naostatok záhadu sám.

V lese sme našli pod borovicou vyšklbané bažantie perie a páper. Bažantnica je chránená zákonom – nuž ma tento najnovší dôkaz o Teddyho nočných výčinoch nesmierne pobúril. Celkom som zabudla na svoje predošlé predsavzatie, že na Teddyho nič nebudem žalovať a vyhŕkla som:

– Darebák aj s darebákom! Celú bažantnicu ten Teddy vykántri!

– Mamička, čo je to vykántri?

– To, že všetkých bažantov dotrhá, požerie.

Ďurko stíchol. „Načo som mu to povedala.“ Horším sa v duchu na seba. „Ktovie, aké problémy ho teraz celkom zbytočne trápia!“

Či ho trápili, či nie, obedoval veľmi statočne. Dal si aj „repete“ a keď už dojedal aj druhý múčnik, z čista jasna sa rozkričal:

– Ja som darebák! Celú kuchyňu vykántrim!

A o chvíľku:

– Ja viem, mamička, prečo nemôžeme vziať Teddyho do Bratislavy. Teddy nerád špenát ani varené bažanty!

Potom vzal z taniera koštiaľ a vybehol von. V bráne však zastal, zočil starého bieleho moriaka. Moriak tiež zazrel malého nepriateľa v manchestrových nohavičkách. Zaškriekal a cup-cup, rozčúlene prestupuje z nohy na nohu. A lalok mu ani nesčervenal, ale priam sfialovel.

Ďurko nezatrúbil do boja ako poľnica. Obzrel sa a uvidiac na ceste Teddyho, vystrčil kosť a zavolal:

– Na Teddy, poď, Teddy!

Teddy sa zdvihol zo zeme a pribehol. Moriak odcupkal na smetisko.

Ďurko, posmelený ústupom opereného nepriateľa, hodil Teddymu kosť:

– Zabreš na moriaka! Moriak je zlý, zlostný!

Teddy nezabrechal, ani kosť nepochrúmal. Iba ju trošku obhrýzal.

– Ak zabrešeš na moriaka, kúpim ti, Teddynko, bažanta! Ba nekúpim, ale zastrelím! Aha, aj pušku mám! – a Ďurko vytiahol z vrecka miniatúrny revolverík, z ktorého o Veľkej noci vystreľovali chlapci na poľakané dievčence prúdy čerstvej vody.

Teddy zabrechal. S puškami je predsa na nepriateľskej nohe.