Moju knižnicu obohatila prekrásna a premúdra (nie premúdrená!) kniha EXTRAKT s podtitulom: Drobná publicistika s fotografiami autora. Tiráž začína slovami: napísal, fotografoval, zostavil, prepracoval, zredigoval a vydal Imrich Fuhl. Kniha má 188 strán, je dvojjazyčná, texty sú uvedené v slovenskom origináli a v maďarskom preklade. Vyšla s podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Pri predstavovaní knihy slovenským čitateľom som uviedol, že Imro je novinár vyštudovaný v Bratislave, celý život aktívne obrábajúci dedičnú rolu národa slovenského v Maďarsku. Bol redaktor i šéfredaktor Ľudových novín, tvorca portálov luno.hu a oslovma.hu, člen slovenských samospráv a posledné desaťročie tajomník Verejnoprospešnej nadácie Zväzu Slovákov v Maďarsku. A ešte k tomu rodák zo „svetoznámych“ Mlynkov, kde aj dodnes žije. Tieto vysvetlenia na rozdiel od Slovákov v materskej krajine čitateľ Ľudových novín nepotrebuje. Slováci v Maďarsku dobre vedia, kto je Imro Fuhl a že medzi sebou majú skutočného výtečníka.

Kniha je stručným, jasným, ale najmä zanieteným prehľadom jeho novinárskej činnosti v prospech slovenskej fajty. Z drobných postrehov zistíte takmer všetko o tamojšom slovenskom/slovenskom?/ živote, ktorý je aj pod Pilíšom, aj na Dolnej zemi, povedané slovami klasika, takisto špatnokrásny. Nejde o chválenkárstvo ani o náreky. Jeho „písačky“, ktoré označuje ako drobnú publicistiku, sú obrazom slovenskej každodennosti v maďarskej krajine. Aká je tamojšia každodennosť? Budúcim čitateľom ako koštovku ponúkam názvy niektorých kapitoliek: Po maďarsky nemôžeme byť Slováci, Naša kultúrna autonómia s inštitúciami na polovičný úväzok, „Príkladné“ odumieranie materinského jazyka, „Systém slovenských národnostných škôl“ – Naozaj?, Falošný obraz o nás, Slovo – zbraň: „Zomriete slovenskí sráči!“, Politika ako špeciálne špinavá robota, Slovenskí Indiáni v maďarskej rezervácii, NeRepublika – Národ na vyslovene etnickom základe, Plamene jazyka na pevných morálnych základoch, Proti vetru sa nedá... A či predsa?

Priznám sa, že názvy z obsahu som vyberal predovšetkým s ohľadom na čitateľa pochádzajúceho zo Slovenska, ale ten tieto (možno) burcujúce slová prijíma skôr ako nevyhnutnú, hoci trpkú realitu a nepodnecujú ho k nejakej aktivite. Prečo je to tak a či je to podobne aj v prostredí Slovákov v Maďarsku si netrúfam konštatovať. V každom prípade z Imrových textov stále cítim porozumenie a nádej. A to nie je tak málo. Autor za dlhé roky svojich „menšinových“ skúseností „in situ“ zhromaždil poznatky, ktoré nevyužiť v spoločensko-politickej praxi jedných i druhých, štátnych i samosprávnych, maďarských i slovenských je hriech. Hriech na slovenskej budúcnosti. A nielen na tej. Imrich Fuhl sa azda intuitívne riadi (a radí) slovami kráľa Štefana adresovanými svojmu synovi Imrichovi (!): „Pretože hostia prichádzajú z rozličných krajín a končín, prinášajú so sebou aj rozličné jazyky a zvyklosti, rozličné náuky a zbrane, a to všetko ozdobuje a povyšuje kráľovský trón a súčasne zastrašuje spupnosť cudzincov. Veď kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké. Preto ti nariaďujem, syn môj, aby si prichádzajúcim v dobrej vôli poskytol zaopatrenie, aby si ich dôstojne prijímal, aby sa zdržiavali radšej u teba ako inde.“ Po tisícke rokov k tomu dodávam – amen!

Závany slovenského myšlienkového vánku v samozrejme prevládajúcich maďarských vetroch môžu ofúknuť zodpovedných len vtedy, keď nastavia obe líca a začujú to aj v maďarčine. Preto vítam dvojjazyčnosť knihy. Dúfam, že Imrov Extrakt budú popíjať každodenne nielen „oboj-“, ale i „jednojazyčníci“. Veď Extrakt v malých dávkach neuškodí žiadnemu národu ani vo veľkom množstve. To platí najmä na rozhodujúcej maďarskej strane spoločnej hranice. Avšak o nič menej aj na tej slovenskej.

Priestor na oslavu slovom dostali v knihe aj Slováci z materskej krajiny. Bývalý politik a diplomat Peter Weiss autora nazýva Silná osobnosť, vzácny burlivák a intelektuál. Doslov knihy nesúci názov „Buričský guru s cnosťami pokorného intelektuála: fenomén slovenskosti v zjavení Imricha Fuhla“ ako mimožánrovú skicu jednej z najznamenitejších a najviac zapamätateľných osobnosti spomedzi mojich priateľov – Sloveniek a Slovákov v Maďarsku napísal Ľudo Pomichal z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý pred pár dňami náhle zomrel. (Odišiel mimoriadne dobrý priateľ všetkých krajanov, Ľudov doslov je doslova vyznaním ľudského súznenia a slovenskej spolupatričnosti bez ohľadu na hranice.)

Pridávam tiež, že Imro Fuhl, ktorý vydaním knihy oslávil svoje šesťdesiatiny, je nielen významný novinár, tvorivý literát, ale aj výtvarný umelec. Dokazujú to vynikajúce a oku lahodiace autorove fotografie. V tejto (a len v tejto!) súvislosti ma zaujali dva príspevky: Vyjadriť sa písmom alebo skôr fotografiou? od Ferenca Niku a Korene, zmysel vecí... od Ágnesy Erdélyiovej. Prečo len v tejto súvislosti? Oba texty sa týkajú iba Imrových fotografií, nevšímajú si publicistické texty a ich obsah. Ferenc Nika aj keď si len krátko spomenie na verše I. Fuhla ako na prejav pesimizmu, jeho publicistike nevenuje pozornosť, ale uznáva: nebude pre neho ľahké rozhodovať sa medzi slovom a fotografiou. Á. Erdélyiová píše: „Imrich Fuhl svojou materčinou sa nerozlučne viaže k slovenským kultúrnym tradíciám a maďarčinou k maďarskej kultúre. Táto dvojitá identita je pre tvorivého človeka nevyčerpateľným arzenálom zážitkov a skúseností.“ Následne všetok priestor venuje hodnoteniu toho, o koľko „optimistickejší svet odzrkadľujú jeho obrazy...“ (fotografie). Fuhlove fotografie sú skutočne nádherné, ale jeho publicistické drobnosti sú zásadné! Nepovažujem vyznenie ich príspevkov za zámer, skôr za nedostatočné precítenie a vžitie sa do inej ako maďarskej identity. Nie je to chyba jednotlivcov, zrejme v maďarskej spoločnosti táto otázka je ďaleko od stredu snaženia. Pohľad Slováka žijúceho v Maďarsku (maďarského občana), jeho vnímanie kvality slovenského života v Krajine Maďarov (Magyarország), či jeho pripomienky „k veci“ sú mimo pozornosti väčšinovej spoločnosti.

Nášho Imra poznám desaťročia. Najprv ako čitateľ, Ľudové noviny som pravidelne čítal už pred štyridsiatimi rokmi. Ostatných pätnásť rokov sa „zdieľame“ aj osobne. Jemu vďačím, že ma zasvätil do tajov slovenského života tam pod Pilíšom, ale i v celom Maďarsku. Je to skutočne výtečník tamojšieho slovenského života. Podľa slovníka slovenského jazyka je slovo výtečník už zastarané a znamená: vynikajúci, znamenitý človek. Dovolím si slovník aktualizovať. Pri Imrovi to vôbec nie je zastarané. Prajem Imrovi i všetkým Slovákom v Maďarsku nekonečný a úspešný národný život a nám „kmeňovým“ Slovákom kopce, priam veľhory asertivity (nielen duševnej, ale i materiálno-technickej) tak, aby sa výhonky slovenskosti v Maďarsku čoraz viac zeleneli aj vďaka priazni Slovenskej republiky.

A čo všetko treba našim Slovákom v Maďarsku? To sa dozviete po prečítaní Extraktu Imricha Fuhla, ktorý si môžete stiahnuť TU.

Jozef Schwarz