Jesenné ranné slnečné lúče ohrievajú už celý dvor a cez okná dotieravo nakúkajú aj do domu. Je tu ticho, až podozrivo ticho. Všetko zíva prázdnotou. Žena stredného veku dlhšiu chvíľu znepokojene stojí, prešľapuje z jednej nohy na druhú, potom rozhodnými krokmi takmer klusom vtrhne cez kuchyňu do izby.

– Apo! – skríkne nervózne. – Vy ste ešte v posteli? Slnko vysoko a vy len polihujete?

V rohu izby sa na posteli trošičku pohla duchna a po chvíľke sa spod nej pomaličky ukázala aj starcova hlava.

– To si ty, milá Anka? Vitaj! – usmial sa svokor na nevestu.

– Ja som, – riekla stroho. – Váš premilený syn mi rozkázal, aby som tu trošku upratala a vás sa opýtala, čo by ste si dali na obed. Ale vo vás sa ani čert nevyzná! Kedysi ste doma bez práce neobstáli ani na chvíľku. Boli ste do roboty ako drak. Museli sme vás hamuvať, aby ste si niekedy trošičku aj sadli a oddýchli si, ale v poslednom čase tomu vôbec, ale vôbec nie je tak. Odkedy nás mamka tu nechali, a je tomu už dobrá chvíľa, odvtedy vy už len polihujete a zaháľate. Iba spíte a spíte! – zdôraznila nevesta zvýšeným hlasom.

– Dobre by bolo spať, veruže dobre. Anka, uver mi, ja nespím, – protestoval potichu starec. – Ani túto noc som nespal.

– Á, celú noc ste špekulovali, či čo ste robili? – nevesta sa pousmiala s grimasou na tvári.

– Nešpekuloval. Nemoc ma zvalila z nôh, – riekol žalostným hlasom. – Celú noc som oka nezažmúril, všetko ma bolelo a furt aj bolí. Pichá ma v kolenách, bolesti v krížoch sú na nevydržanie, ruky a nohy mám celkom stŕpnuté. A naviac akoby som ležal v mravenisku, akoby mravce lozili po mne a štípali ma po celom tele…

– Myslím si, že máte aj horúčku, – riekla žena uštipačne a na tvári sa jej opäť objavila grimasa.

– Veruže mám, – rozhodne vyhlásil svokor. – Ako keby som v ohni mašíroval, taká teplota ma trýzni. Celú noc som sa potil ako kôň. Ale nie preto, lebo tu v izbe bolo teplo… Vôbec nie… Veď tu ešte ani nekúrime…

– Apo, vy nie ste stratený človek, ale všetkými masťami mazaný! – zvýšila hlas nevesta. – Zo všetkého sa vysekáte a všetko vysvetlíte, odôvodníte… Ale opravdu všetko! Nuž ale… nechajme to!

Žena po krátkom uvažovaní pristúpila bližšie k svokrovi a s vážnou, až smútkom zapadnutou tvárou sa ho ticho opýtala:

– Chceli by ste vedieť najnovšiu novinku? Počula som ju pred chvíľou v sklepe, v samoobsluhe…

– Ak sa chceš s ňou podeliť so mnou, tak hovor, Anka, hovor! Dobrý pocit, ak človek vie o všetkom, čo sa okolo neho deje.

– Neuhádli by ste… Ani vo sne by vás to nenapadlo! Správa je smutná, ale musíme jej veriť: nečakane zomrel váš dobrý známy… Váš rovesník, Jozef Tichý.

– Ten, čo býva pri škole? – svokor sa zvedavo opýtal a pretrel si starobou zakalené oči.

– Áno, ten. Skonal včera popoludní v nemocnici…

– Á, toho dobre poznám… Velice dobre… od detstva. Však aj ty vieš, volali ho iba káder. Akoby ani nebol mal vlastné poctivé meno…

– Apo, – nevesta zdvihla ukazovák do výšky očí, – o mŕtvych alebo dobre, alebo nič! A potom ako by ste sa vy mohli pamätať na jeho detstvo? Ako? – nevesta sa s trošku strojeným rozhorčením uprene zahľadela starcovi do tváre.

– Anka, viem, na čo myslíš… Veľmi dobre viem… Je pravda, že sa nepamätám, čo som včera večeral a vôbec neviem, čo bolo predvčerom, alebo pred pár týždňami. Môj mozog je už taký ako sito, cez ktoré všetko pretečie ako voda, ale opravdu všetko, nič v ňom neostane. Na to však, čo bolo prevelice dávno a dalo by sa predpokladať, že som na to zabudol, si veruže dobre pamätám. To je tu… tu, v tejto mojej kotrbe. To sa živo zjavuje pred mojimi očami ako maľovaný obraz. Viem, robí to už staroba… Však aj ty to časom pochopíš…

– Čo pochopím? – vyhŕklo nervózne zo ženy.

– Anka, chcem len odpovedať na tvoju otázku, – pokračoval svokor tichým hlasom. – Dobre si pamätám na naše detstvo s Jozefom, teraz už s nebohým Jozefom. Veď sme chodili do jednej školy. Nikdy nezabudnem na udalosť, keď sme raz po vyučovaní v kultúrnom dome oslavovali šesťdesiate narodeniny génia, nášho veľkého vezíra a láskavého otca všetkého nášho pracujúceho ľudu. Nie aby si ma vysmiala! Vtedy veruže len takýmito slovami sa o ňom hovorilo. Nebolo to včera, ale pred takými dobrými sedemdesiatimi rokmi. Nikdy nezabudnem na tú slávnosť, ale hlavne na velikánsku fotografiu oslávenca na javisku, lebo nikdy v živote som ešte nevidel takú ligotavú plešivú hlavu, akú mal náš vezír. A pamätám sa aj na to, kto z nás, žiakov, recitoval na tejto slávnosti. Nikdy by si neuhádla! Bol to práve nebohý Jožko Tichý. Predstav si, aj na to sa pamätám, že recitoval báseň Óda na nášho vodcu… Ináč Jožko v živote ani nebol taký tichý… Iba menom… Nie náhodou ho volali kádrom… Hádam bol jediný spomedzi nás, kto sa nevyučil žiadnemu remeslu… Po skončení ôsmej triedy sa protekčne stal doručovateľom a potom po dobrom čase obsluhovačom čerpadiel v uhoľnej bani v susednej dedine. Pod povrchom zeme v štyristometrovej hĺbke nečinne sedel v teplučku pri bzučiacom čerpadle. Jeho úloha bola jednoduchá: zapnúť a vypnúť čerpadlo. Ak sa niečo pokazilo, tak volal montéra… Po rokoch sa Jožkovi táto práca zunovala… Postupne po krátkych kurzoch sa stal najprv odborárskym, potom straníckym kádrom… Roky a roky vysedával v kancelárii, obťažoval tamojšie ženské, sem-tam rečnil, agitoval… Takto mu uleteli roky, desaťročia… až dovtedy, kým sa časy nezmenili a komunistov nezačali kopať do zadku. Nemysli, že sa mu stalo niečo nepríjemné. Kdeže! Predčasne išiel do dôchodku a šlus pas…

– Jaj, apo! – nevesta tleskla rukami. – Vy ste mu iste závideli, že mi ho predstavujete v takomto svetle …

– Nezávidel! Toto je pravda pravdúca! – riekol svokor rozhodne. – Radšej mi povedz, či sa vie dačo bližšie o Jožovej smrti.

– Tam v sklepe som počula, že bol zdravý, nechorľavel a nepolihoval… ako niektorí jeho rovesníci, – zahľadela sa nevesta s kamennou tvárou svokrovi do očí. – Vraj večer ešte pokojne sedel pred televízorom a usilovne popíjal víno z frankúša… Po desiatej si ľahol do postele… Háčik je len v tom, že už viacej z nej nevstal… Keď ho žena zobúdzala, bol už celkom vychladnutý… Daromne sa mu prihovárala, daromne ho mykala a prevaľovala, bol už na druhom svete.

– Á, ja tomu neverím, – namietol svokor. – Smrť predsa neprichádza takto znenazdajky. Tá sa najprv nejakým spôsobom prihlási. Napríklad nechá kuvika kuvikať alebo najprv v podobe nejakej choroby zaklope na dvere a len potom vstúpi do izby… Ako sa to stalo nedávno u susedov, keď Jana porazilo. Tam to zaklopanie bola porážka …

– Kdeže! – protestovala nevesta. – Žiadne zaklopanie! Jednoducho ide o to, že susedovi nadišiel čas. Báčik Jano zostarol a zodral sa ako opotrebovaná konská podkova. Musel odísť, taký je zákon života. Nič sa nedá robiť! Ale ako vo všetkom, aj v tomto jeho rýchlom a nečakanom odchode do večnosti bolo niečo dobré. Že čo? Ja vám to poviem. Aj báčik zo susedov by bol skôr alebo neskôr ochorel, a možno prevelice vážne. A teraz mi povedzte, bolo by mu to chýbalo, aby ho niekto v posteli obsluhoval, aby ho balil do plienok alebo podkladal mu nočník, aby ho umýval ešte aj na tých háklivých miestach, alebo aby mu po lyžičke vnucoval jedlo? A potom chorý aby sa za túto prevelikú starostlivosť zavďačil neustálym bolestným jajkaním? Komu by to chýbalo? No povedzte, komu!? Aby denne dvadsaťštyri hodín ležal v posteli ako nejaké poleno! No, to už nie, nijako nie! Ja som tej mienky, že kto mal v živote šťastie a dožil sa okolo tej osemdesiatky, nech pokojne odíde, nech sa rozlúči… S Pánom Bohom, pozemský život!

Starcovi sa pri týchto slovách srdce rozbúchalo ako zvon, začal sa cítiť ešte horšie ako doposiaľ. Hľadal slová, aby nejako protirečil neveste.

– Anka, ty si to nedobre myslíš, – skrýval hnev a začal hovoriť nasilu pokojne, tichým hlasom. – Predsa čo je to tých osemdesiat rokov? Nič! Opravdu nič. Človek sa narodí, trošičku sa poobzerá okolo seba, a čuduj sa svete, ani nezbadá a na chrbte má už osem krížikov! Veru, život je príliš kratučký a ja osobne ešte aj v chorobe si ho cením. Že prečo? Lebo žijem a môžem ešte spomínať. Môžem spomínať na tie krásne chvíle, čo som tu prežil s mojou ženou, deťmi a …

– Tie časy sú už preč… Upokojte sa! – skočila mu nevesta do reči. – Apo, ja presne ani neviem, prezraďte mi, vy koľko máte rokov?

– Ak sa dožijem, po Veľkej noci na Juraja budem mať osemdesiattri.

– Jaj, osud je veru neúprosný a hlavne nespravodlivý… Báčik Jano od susedov sa musel pobrať na večnosť zdravý v osemdesiatom prvom roku života… Ešte nie on bol na rade…

– A podľa teba kto mal byť na rade? Anka, povedz mi! Kto? – opýtal sa starký tichučko s obavou v hlase.

– Á, čo ja viem! – vyprskla strohá odpoveď. – Určite nie vy, ako si to vy predstavujete! Taká zbytočná otázka! – nevesta namierila svoj meravý, chmúrny pohľad na biely strop, vzápätí sa prudkým pohybom otočila a bleskovo vybehla z izby.

Starký sa očividne vyľakal, pudovo sa zakryl ochrannou duchnou až po nos a zarosenými očami prosebne uprel zrak na kríž nad izbovými dverami.

Izbu zaplavilo husté, hlboké a hrobové ticho.

Ilustračná fotografia: internet