Uplynulo 58 rokov odvtedy, ako v Maďarsku vyhlásili 11. apríl za Deň poézie. Stalo sa tak na počesť narodenia významného maďarského básnika Attilu Józsefa. V tento deň po celej krajine organizujú literárne večierky, prezentácie kníh, autorské stretnutia či recitačné súťaže s cieľom propagovať, ale aj podporiť tvorbu a publikovanie básnických diel. My si tento sviatok pripomíname básňami slovenských poetov žijúcich v Maďarsku.

Alexander Kormoš
Znova a znova sa stvorme

Letím k svojej večnej dievčine
s odvekým mučivým smädom,
vychutnávať slasti liečivé,
odolné storakým jedom.

Letné slnko pláva nad nami,
pod nami volajú hroby,
rodná zem nás drží na dlani,
na prahu desivej doby.

Hoc nás mrzké časy splodili,
držme sa verne i svorne,
znova a znova sa stvorme.

Každý krok náš sliedia mohyly,
do ktorých orieme brázdy,
sejeme plamene pravdy.

Santov 1987

*

Gábor Kara
Nebude to dobre

Raňajšie omše už dávno
nie pre nich znejú.
Tí farári sú už v penzii,
alebo sa vrátili k Bohu.
Žijeme ďalej
bez viery a požehnania
na našej zemi banánového tvaru
bojac sa stúpania cien.
Čakáme Božie slovo,
ale bojíme sa ho hlásiť.
Nebude to dobre
takto bezradne.

*

Imrich Fuhl
Slová, ktoré bolia

pozrime sa do zrkadla času
privykajme na boľavú stratu
ešte sme a predsa nie sme to my
prečo si nosíme na trh slová
naše slová ktoré nás tak bolia

minulosť plače o pomoc volá
srdce zranené duša je chorá
stráca sa zmysel vykrváca žiaľ
prečo si nosíme na trh slová
naše slová ktoré nás tak bolia

zaslepovaním nám ukradli niť
učili nás nevlastný život žiť
ľahostajne nás hltá labyrint
prečo si nosíme na trh slová
naše slová ktoré nás tak bolia

keď nás len ticho spája s predkami
a hluché mlčanie je pred nami
prečo si chceme vlastnú smrť prežiť
prečo si nosíme na trh slová
naše slová ktoré nás tak bolia

*

Jozef Baďura
Dedo Paľko

Ešte len dvanásť rokov mal,
keď svoju mamku pochoval.
Ostali na otca traja:
Paľko, a tiež mladší dvaja.

Bol to koniec jeho detstva,
hnal kone a znášal vrecia,
oral, sial a zbožie kosil,
a úrodu domov nosil.

Keď zapriahol kone vrané,
čerstvou slamou ošúchané,
skočil na voz ako z hračky
a poháňal po stojačky.

Veril sebe, istý si bol,
ozdobeným bičom šibol,
kone napli svoje svaly,
a do kroku hneď sa dali.

Cestou vedľa cintorína,
Paľko na ten hrob sa díva,
kde spí jeho mamka drahá
žltou hlinou zahrabaná.

Nestaraj sa, mamka, o nás,
synovia Ti vyrastú raz!
Máme svaly, aj kus chleba,
len nám je smutno – bez Teba.

Koníčky nás fúrou driny
odviezli až do Trstiny.
Paľko sena tam nahrabal
a na voz ho poukladal.

Kone hore prudkým svahom
vytiahli to jedným šmahom.
Napínali sa im svaly,
ale cestou nezlyhali.

Hore Paľko rozhodne sa
zabrzdiť zadné kolesá
reťazou a tak ísť nadol,
a sám si na seno sadol.

Paľko pozornosť si zvýšil,
opratami kone tíšil,
dedina už blízko bola,
keď sa reťaz rozdvojila.

Voz sa ihneď zrýchliť stačil,
do priepasti kone tlačil...
Dedo Paľko voz zadrž!
Teraz ukáž, že si muž!

Paľko ozaj nabral sily,
podkovy sa zaiskrili,
koníky sa zastavili.
Bohu vďaka, že prežili.

To mne dedo tak rozprával,
keď som aj ja kone mával.
V srdci hrdosť k nemu mám,
veľkosť deda uznávam.

*

Juraj Dolnozemský
Tulák medzi svojimi

Zabudnutý básnik,
čo dušu si topíš v alkohole,
a tak sa túlaš
v každodennom nepokoji
ako z lásky vylúčená
sirota,
a hľadáš svoju osobitosť,
podstatu,
tie však
v očiach iných
sú ti už odcudzené
a vidia tvoje hriešne
bosé nohy
a na nich
tie tmavé povrazy,
cítia čas po tebe,
ten tvoj vzdor neschopný
i ten svet dookola
a v ňom
teba
oko do čierna zobrazí.

*

Juraj Marík
Meditácia

V hluchej noci
živý blesk
čakám,
vzduch na Bludici tmavej
hľadám,
nechcem byť zvonom
v priestore vzduchoprázdnom.
Byť nemým,
než nepočutým,
slepým, než nebadateľným,
mŕtvym,
než pochovaným zaživa
je hodnejšie?!
Nie!
Nevypadni,
srdce zvona,
rozpáľ sa
Bludica studená,
udri hrom,

ukáž sa na mĺkvej noci a
roztrhaj
bubienky hluchých telies!

*

Gregor Papuček
BOLO TO DÁVNO
(Omrvinka z našej histórie)

Keď tu naši predkovia bývali,
boli tu prekrásne Plešské hory,
mládenci tu o láske snívali,
príbehy ešte neboli story.

Benediktíni tu kláštor mali,
tento kraj bol aj ich domovinou.
V dedinke Pleš tu naši bývali,
a vrch Pleš tu tešil svojich synov.

Keďže tu všetci boli Sloveni,
všetky veci našské mená mali,
svet vôkol tu bol pre nás stvorený:
hory-doly, aj Zbojnícke skaly,

Kohútov vrch, Brdo, aj Tri stoky,
Dva buky, Brány, Chotárna skala,
kráľ Plešských hôr, trošku privysoký,…
Studienka im dobrú vodu dala.

Kraj nádherný, dobre sa tu žilo!
Raz len prišli chýry: „Od východu
cválajú sem jazdci strašne divo!
Ničia, pália, robia hroznú škodu!”

Benediktínov to vystrašilo,
z divokých jazdcov veľký strach mali.
Prenáramne ich to vydesilo,
a z kláštora všetci zutekali.

Keď to naši predkovia videli,
utiekli do okolia Trnavy.
Komu osud koníka pridelí,
musí ho brať aj keď je štrbavý.

A tak celý kláštor prázdny stojí,
ostali len múry, holá stena…
Obraz chudáka v žobráckom kroji.
Vedľa dedinka Pleš – opustená!

*

Čas uteká sťa vietor keď fúka
pod Plešom víchrice harašili,
človeku sa občas nádej núka:
potomkovia našich sa vrátili!

Okolo sú slovenské dedinky:
Čaba, Čív, Kestúc na druhej strane,
ale táto tu sú naše Mlynky,
boli sme Pleš, nuž sme Pilíšané.

Budín, 2021

*

VÝZVA
(Príhovor k článku:
Pozsonyi kávé Bratislavában)

Čítajte básničky, čítajte,
slovenské myšlienky vnímajte!
Priložte k tomu aj našu reč!
Slovenské slovíčko, neuteč!!!

⁕

Stmieva sa, zvečerieva sa,
hviezdičiek len sotva vidno.
Tu iba večný čas jasá,
svet klesá až kamsi na dno.

Taký je osud Dvojnoháča,
aj dnešného, aj dávneho:
príde na svet, trošku kráča,
a zrazu mrak zakryje ho.

*

Pavel Samuel
Aprílový list básnikom

Nuž, chlapci, len sa držme pera!
Nech nám ho skepsa nezožiera.
Ani apríl, čo stále veje,
nech nám ho z ruky neodveje.

Hoc právo má aj vyvrheľ,
aj pach sa šíri z hustých hmiel,
hoc mŕtvych smútia vo zvone
a vôľa naša ochromie.

No hne sa novšia ku vzletu,
možno sa uzly rozpletú.
Duch vašich viet mi odvetí:
– Poďme si zavše v ústrety!

Za aprílom máj príde zvodne
a nad nami sa opäť zodnie.
Hoc bijú nás: čas, duch i los,
my povznesme sa nad chaos!

*

Veronka Halušková
Skloniť sa pred veršami

ako zlodej
vkrádam sa do hĺbky svojho dna
tam v tej tme zdolám
bludičky i labyrint
pomaly si prisvojujem omrvinku echa
prichádzam tajnostiam na kĺb
chytám hlásky slabiky slová
opriem si ich o kandeláber
vo svetle slabulinkom
darujem im z farby dúhy
telo i dušu

prešmyknem sa na povrch
skloním sa pred veršami