Vdovec Štefan Rezník, družstevný dôchodca, od skorej jari až do mrazivej zimy každý každučký deň začína v záhrade za domom. Za celý svet by ani raz nevynechal, aby sa po nej nepomotkal a na vlastné oči sa nepresvedčil, či záhrada nepotrebuje dajakú pomoc. Teraz však – nakoľko nadišiel čas jarného rýľovania – nevkročil do nej ako obyčajne s úmyslom na kratšie-dlhšie postávanie a obzeranie sa dookola, ale s dvoma rýľmi v ruke a s rozhodným cieľom: bude pracovať.

Nie však sám. Veru nie. Príde Jožko, ktorý sa mu ponúkol, že mu v rýľovaní pomôže. On to preveľmi dobre vie, prečo sa chalan takto rozhodol. Jožko sa totiž už vyše roka vytrvalo krúti okolo Anky, jeho peknej premilenej vnučky, o ktorú sa on veru prenáramne bojí a ktorú by chránil pred všetkým zlom.

Starý Rezník sedí na hokerlíku pod velikánskym orechom a rozvážnymi pohybmi narába s pilníkom, brúsi rýľ. Robí to pudovo, dávno nacvičeným tempom, bezcitne, lebo jeho myseľ momentálne inde blúdi, myslí na nápadníka jeho vnučky. S Jožkom sa prvýkrát stretol pred rokom a na prvý pohľad sa mu zdal byť sympatický. Odvtedy sa veľakrát presvedčil, že jeho prvý dojem o ňom bol správny, veď mladík ho doteraz v ničom, ale skutočne v ničom nesklamal. Je to rozhodne dobrý chlapec, pracovitý a poslušný, uznával vždy, keď bola o ňom reč. Hocijaký nástroj si vezme do ruky, ten akoby s ním zrástol, narába s ním ako sa patrí, bez chyby, dokonale. Jedna radosť pozerať sa, ako pracuje tento vnučkin nápadník, uznával a preto postupne čoraz rozhodnejšie ho začal pokladať takmer už za svojho pokrvného, za člena rodiny.

Lenže! Lenže starý Rezník sa dosť napočúva od susedky, ale aj z rádia, o nepremyslených, ba aj o divokých manželstvách. Keď raz počul z rozhlasu, že mimo manželstva sa rodí tretina detí, pudovo sa prežehnal. Raz mu susedova dcéra pripomenula, že normálny človek sa nehrnie do manželstva ako mladý, hlavne ak nie je katolík, a za sex bez svadby by ho čakali plamene pekla. Rezník pri týchto slovách sa opäť prežehnal a s horkosťou v srdci konštatoval, že on a jeho rodina veru nie je katolícka, ale evanjelická, a to je z tohto hľadiska ešte horší stav. Zle aj pomyslieť, čo všetko by mohlo postihnúť milovanú vnučku Anku. A háčik je tu, tu, vzdychol si starý Rezník. Jožko je totiž až podozrivo málovravný chlapec, nikdy netára dve na tri, dokonca aj na otázky odpovedá iba stručne, väčšinou iba jediným slovíčkom. Akoby mal kŕč na jazyku. Keby sa pred ním aspoň raz, iba pol vetou vyjadril o tom, aké plány má s Ankou! Zoberú sa? Budú mať svadbu? Alebo sa pohašteria a potom sa vykašlú jeden na druhého? A čo je najhroznejšie, často dumá starý Rezník, dajú sa dokopy a budú žiť v hanebnom divokom manželstve?

Štefana Rezníka aj momentálne gniavia tieto ťaživé myšlienky. Brúsi už druhý rýľ a v mysli starostlivo formuluje otázky, obozretne kladie slovo za slovom, aby ani náhodou nepoložil Jožkovi nejednoznačné otázky. Strávia spolu hodinu, ba možno i dlhší čas. Za takú dlhú dobu precízne zostavenými, rafinovanými otázkami donúti, veruže donúti chalana, aby vyšiel s pravdou von. Áno, on chce mať istotu. Starký v duchu potajomky uznáva, že by sa ho mohol spýtať zoči-voči, či sa zoberú alebo nie, ale to by nijak nechcel urobiť, pretože Jožko by si ešte mohol myslieť, že mu vnučku vnucuje. Tak to teda nie! Klásť rafinované otázky a vynútiť z chalana odpovede na ne, to je tá správna cesta! Je si celkom istý, že chlapčisko podľahne krížovému výsluchu a on sa konečne dozvie, aké má zámery. Zo zamyslenia ho vytrhol hlas:

– Dobré ráno!

Zdvihol zrak a zbadal pred sebou mladíka.

– Vitaj, Jožinko, si presný ako švajčiarske hodinky! – zahľadel sa mu s miernym úsmevom do tváre.

– Sľúbil som, – odpovedal mladík.

– Nech sa ti páči, je ostrý ako britva! – podal chlapcovi rýľ.

– Ďakujem.

Dvaja muži niekoľko metrov od seba dobre nacvičenými pohybmi približne rovnakým tempom rýľovali. Vôňa skyprenej pôdy a na nej sa odrážajúce jarné slnečné lúče natoľko upútali ich pozornosť, že sa jednoducho zabudli zhovárať. Starý Rezník sa postupom času z ticha začal cítiť čoraz horšie a horšie. Daromne sa silil, zo starostlivo poskladaných otázok mu nezišla na um ani jedna jediná. Pamäť ho zradila. Čert aby to vzal! Preklínal sa v duchu. Čo teraz? Kládol si vyľakane otázku. Nič, ale vonkoncom nič ho nenapadlo, čoho by sa mohol chopiť v tejto situácii.

– Jožinko, oddýchnime si trošku! – riekol tichým hlasom po dlhom mlčaní. – Už máme poriadny kus za sebou…

– Oddychujte, ja ešte nemusím, – odpovedal chlapec.

– Aspoň na chvíľočku, – riekol prosebne starý Rezník. – Chcel by som sa ťa na niečo opýtať.

– Hovorte, – prikývol chalan a pokračoval v rýľovaní.

– Hm… no, podľa teba… čo si myslíš? O dva alebo tri roky, keď ja tu už nebudem, veď mám už osemdesiattri, podľa teba kto bude rýľovať túto záhradu… Myslím, že po mne, ktorý člen rodiny? Kto bude kopať tunajší vinohrad a robiť z hrozna víno… no povedz, podľa teba kto?

– To sa potom ukáže, – riekol mladík a zrýchlil tempo rýľovania.

Od tejto chlapcovej odpovede sa starkého zmocnil ešte bolestivejší smútok. Hlboko premýšľal, či by sa predsa len nemal priamo opýtať Jožka, ako si predstavuje budúcnosť. Obzeral sa okolo, akoby hľadal dajakú pomoc. Jeho pohľad sa zrazu zastavil na velikánskom orechu. Á, orech! Po chvíľke sa rozhodol, že sa ďalej nebude na nič pýtať, lebo beztak by nedostal rozhodnú odpoveď. Orech, áno, orech! Keď už nemá žiadne prefíkané ani múdre otázky, aspoň sa podelí s mladíkom o svoje najvnútornejšie tajomstvo:

– Jožinko, vidíš ten orech? – opýtal sa starký akoby mimochodom.

– Áno, je preveľký a starý, – odpovedal mladík.

Starký si nanútil na tvár najsmutnejší výraz aký len mohol.

– Jožinko, prosím ťa, dobre ma počúvaj, lebo čo ti chcem teraz povedať, to bude moja dôverná prosba k tebe, – začal tichým hlasom a pretrel si starobou zakalené oči. – Nadišiel čas a ja som sa rozhodol, že nabrúsim sekeru, vyrúbem tento velikánsky strom, dám z neho vyhotoviť krásne dosky a potom nech mi z tých dosiek urobí stolár truhlu na moju mieru… Peknú truhlu z orechového dreva… Musím ti prezradiť, že tento orech sme spolu s manželkou zasadili na druhý deň po našej svadbe, aby sme jeden pri druhom dlho žili ako ten orech… Aby sme tak dlho vytrvali v našom dobrovoľne volenom, šťastnom zväzku ako tento orech na svojom mieste… No a ja si teraz myslím, že keď sme boli s manželkou spolu v láske tu na zemi, tak buďme spolu aj na večnom odpočinku pod zemou. Jožinko, iste ma pochopíš, keď…

Mladík sa strhol, zmeravel a ostal stáť ako soľný stĺp. Prosebne zdvihol zrak na starca:

– Báčik Štefan, – riekol žalostne a pristúpil tesne k starcovi, – neurobte to! Iba toto jedno jediné neurobte! Veľmi pekne vás prosím, nerobte to s týmto orechom, nechajte ho…

– A to už prečo, Jožinko, povedz mi, prečo? – starký hodil na mladíka spýtavý pohľad.

– Lebo ten strom zlákal aj nás, Anku aj mňa, doslova nás očaril, – riekol a sklonil hlavu.

– Jožinko, ako tomu mám rozumieť? – spýtal sa starký a na perách sa mu rozihral sotva badateľný úsmev.

– S Ankou by sme si chceli dať urobiť nábytok do spálne, krásny nábytok na mieru z orechového dreva. Veď viete, môj najlepší kamarát, bývalý spolužiak, je vyučený stolár, on sám sa ponúkol, že zhotoví pre nás taký nábytok, aký nemá nikto v dedine. A urobí nám ešte niečo, – usmieval sa mladík tajuplne.

– Čo? Len mi povedz, nešetri ma! – riekol starký už očividne veselšie.

– Kolísku.

– Á, slovom kolísku? – vydýchol si starec a v duchu už jasal od radosti.

– Áno, kolísku, – riekol mladík – Takú, akú v tejto dedine doteraz ešte nikto nemal.

Starý Rezník chvíľku mlčal, tváril sa, akoby uvažoval nad svojou odpoveďou.

– Jožinko, máte pravdu! – riekol po chvíľke. – Múdro ste sa rozhodli! Uznávam, taký cenný materiál by veru bola škoda ukryť pod zem, – povedal pokojne, s vážnym výrazom na tvári, a vzápätí sa pustil do rýľovania.

Mladík sa chcel starkému poďakovať, ale slová sa mu akosi zasekli v hrdle. Iba stál sťa pribitý k zemi, nehybne ako socha a vďačným pohľadom sa pozeral na pokojne rýľujúceho starca.