Je nedeľa, čas obeda. V nemocničnej izbe na kardiologickom oddelení sestrička práve rozdala jedlo. Medzi pacientmi zavládlo hrobové ticho. Srdciari sa napochytro pustili do jedenia, chceli mať obed čím skôr za sebou. Ešte necelá polhodinka a už budú prichádzať nedeľní návštevníci. Sotva sa lyžičkami dotkli zemiakového pyré poliateho akýmsi zaftom s kúskami neveľmi gustiózneho vareného mäsa, chuť do jedla sa im vyparila ako gáfor. V pokrme sa iba prehŕňali a veľavravne pozerali jeden na druhého. Nech čert vezme takýto obed, uľavovali si v duchu a potešovali sa tým, že sa nič nestane, ak ho nezjedia, veď ich návštevníci iste neprídu s prázdnymi rukami, určite im prinesú dajaké maškrty.

– Toto nám dávajú ako nedeľný obed! – zdvihol hlavu zavalitý, fúzatý muž stredného veku na posteli pri okne. – Pár kúskov šľachovitého mäsa s vodovou zemiakovou kašou … Že sa nehanbia! Fuj…

– Moja žena varí perkelt so zemiakovým pyré jedna radosť… Keby nás takým ponúkli... mňam-mňam, – pridal sa holohlavý, vycivený muž, ktorého všetci oslovovali iba pán hlavný účtovník. – Nie takouto žbrndou, ako je toto tuná, – dodal s odporom.

– Ani zemiakové pyré mojej ženy nie je na zahodenie, – zapojil sa do rozhovoru najstarší pacient v izbe, báčik Jano. – Okrem mlieka pridáva doň aj cesnak a čerstvo pomleté čierne korenie. Vďaka tomu má hutnú chuť… Ale toto tu je bez chuti a vône… odporná gebuzina, nič iné...

– Všetko treba zjesť, – ozval sa tichým, šeptavým hlasom pacient z postele v rohu izby. – Všetko, čo je jedlo… Nás rodičia tak učili… aby sme si nevyberali…

Muži otočili hlavy a prestali jesť, vlastne rýpať sa v jedle. Po ťažkej operácii už ako-tak sa zotavujúci pacienti sa s údivom pozerali na chorého v rohu izby. Nechceli veriť vlastným ušiam. Ich spolubývajúci celé dva dni a dve noci zápasil s kosatou, ležal meravo v kóme, s bledou tvárou a sivými kruhmi pod očami. Ten si dôchodok už nebude užívať, šepkali si občas medzi sebou, už je s ním amen. V duchu ho už pochovali a zo správania lekárov vytušili, že aj tí stratili nádej, že sa raz preberie. A tu ho máte! Prebral sa, ozval sa. Jeho nepoddajný organizmus predsa len zvíťazil, pozerali uznanlivo jeden na druhého. A teraz – chvalabohu – sa im prihovára.

Hlavný účtovník siahol po tlačidle, aby zvončekom privolal sestričku. Mladá, bacuľatá ošetrovateľka za minútu-dve vtrhla do izby spolu s inšpekčným, tiež mladým lekárom. Obidvaja od prekvapenia v prvom momente akoby onemeli, zvedavo si premeriavali ťažko chorého pacienta. Za okamžik sa na ich tvárach vystriedali údiv, uspokojenie a radosť, opantala ich dobrá nálada, pery sa im roztiahli do úsmevu. Úsmevu z víťazstva nad chorobou. Pacienta zavalili otázkami, ako sa má, či necíti pichanie alebo búšenie srdca, či nechce dačo jesť alebo piť? Ďakuje pekne, cíti sa pomerne dobre, znela odpoveď. Dal by si trošku čaju a… obed, aký dostali ostatní pacienti. Má rád zemiakové pyré, dodal s trpkým úsmevom.

– Pán Bujna, ak všetko pôjde ako má ísť a máte doma zabezpečený nerušený oddych, o niekoľko dní môžete byť doma, – usmial sa na neho lekár už z dvier izby.

Jozef Bujna opretý chrbtom o vankúš s pootočenou hlavou uprene pozeral na dvere. Tie sa raz len ticho, pomaličky otvorili. Za nimi sa nesmelo objavila cintľavá ženička s kostnatou, vráskavou tvárou a s nápadne vpadnutými očami. Návštevníčka len čo zbadala svojho manžela, rýchlo ako len vládala utekala k posteli.

– Jožo, preboha, ako sa máš? – vyhŕklo zo ženy a vzápäť sa hlasno rozplakala.

Hlavný účtovník vstal z postele, veľavravne kývol rukou báčikovi Janovi a plešivému pri okne, aby ho nasledovali. Pritom si polohlasne zahundral pod nos, že aj na chodbe môžu čakať na svojich návštevníkov. Všetci traja sa naponáhle, ticho vytratili z izby.

– Ako vidíš, moja milá, mám sa už lepšie, – hladkal muž manželku raz po ruke, raz zase po ramene, po pleci. – Lekár ma pred chvíľou posmelil, že čoskoro môžem ísť domov, ak mám doma vhodné podmienky… Neplač, uvidíš, všetko sa nadobro obráti…

Žena naďalej vzlykala, lapala dych a vystrašene vrhala pohľad na žltú, šedivým strniskom zarastenú, strhanú manželovu tvár. Aj cez slzy videla, ako nápadne zostarel za týchto pár dní. Strašne schudol. Nemohla si nevšimnúť hlboké vrásky, ani sieť popraskaných žiliek na sivej pokožke a neušlo jej ani to, že lesk v jeho očiach pohasol, vystriedal ho akýsi smutný, bolestivý pohľad.

– Anka, chýbala si mi… chýbali ste mi, – muž neprestajne hladkal manželkinu ruku. – Mám obrovskú radosť, že o niekoľko dní už budem s vami… V stredu, prosím ťa, mi dones peniaze, toľko, čo veľmi nenabúra náš rozpočet… Chcem sa s tunajšími dôstojne rozlúčiť… zaslúžia si to, uver mi, preveľmi si to zaslúžia…

Žena sa opäť hlasito a bolestne rozplakala. Ťažko dýchala, trhane vzlykala a mlčala.

– Ty sa ani neraduješ? – zapichol oči do jej tváre.

– Je koniec mesiaca a mala som veľké výdavky, – posmrkávala so sklonenou hlavou.

– Aké veľké výdavky!? – zvýšil muž hlas. – Veď okrem peňazí na stravu ostalo v krabici ešte takých tridsaťtisíc…

– Výdavky boli veľké, – zopakovala žena výhovorku, utierajúc si papierovou vreckovkou najprv oči a potom nos.

– Aké výdavky, preboha? – zasyčal muž nervózne. – Ja tie peniaze veľmi potrebujem. Preveľmi. Chcem sa zavďačiť sestričkám, ktoré mi starostlivo pichali injekcie, vymieňali infúzie, nosili misu, keď som potreboval ísť na záchod… Neskôr, keď som bol už bezvládny, ma prebaľovali, vymieňali mi plienky, doslova mi utierali zadok… A chcem byť vďačný aj lekárom… Urobili pre mňa všetko, čo bolo v ich silách…

– Jožo, teraz je najdôležitejšie, aby si sa čím skôr uzdravil a prišiel domov, – odpovedala mu manželka naďalej fňukajúc. – Doma sa potom pozhovárame… Všetko si vyjasníme… V stredu ťa príde pozrieť aj Žofka s manželom, dnes nemohla, – pokúsila sa žena stočiť rozhovor na dcéru.

– Budem sa vám tešiť, naozaj, ale tie peniaze mi musíš doniesť…

– Preboha, Jožo, netráp ma! Nechápeš, že som mala veľké výdavky? Všetky peniaze sú het… Teraz nemám… Neboj sa, požičiam si… Čoskoro…

Muž pustil ženinu ruku a klesol na vankúš.

– Akéže výdavky si to mala? No, povedz! Neprezradíš mi, kam do frasa si dala tie peniaze? – ozval sa po chvíľke podráždene. – Nie, ani zaboha to neprezradí, – dodal uštipačne s úškrnkom na perách.

– Nuž dobre… Pozri, Jožo, kúpila som si látku na nové šaty, – žena si zhlboka vzdychla, vyňala z kabelky čistú papierovú vreckovku a utrela si zaslzené oči. – Nebola lacná… a za súrnu robotu aj krajčírka si poriadne zapýtala… A potom aj Žofka ma nahovorila, aby som si kúpila nový tmavý klobúk, čierne pančuchy… Ako sa v takýto čas patrí… Vhodné k udalosti…

Muž sa obidvoma rukami oprel o posteľ a s očividnou námahou sa posadil.

– O akej udalosti to tu trepeš? – zasyčal žene do tváre.

– Upokoj sa, milý, doma sa o všetkom pozhovárame…

– Doma? – muž skríkol s naširoko otvorenými očami. – Veď si ma domov už ani nečakala! Smútočné šaty, klobúk, pančuchy… K udalosti… Dočerta, prečo to náhlenie? Nemohla si ešte trošku počkať? Nie… ona nemohla, – dodal posmešne so zvýšeným hlasom.

Zrazu sa otvorili dvere, objavil sa v nich hlavný účtovník.

– Všetko je v poriadku? – spýtal sa s obavami v hlase.

Kamenná tvár muža s pevne, zlostne zovretými perami a hlasný nárek ženy v momente prezradili do izby vstupujúcemu pacientovi: práve sa tu odohráva drsná manželská búrka. Aj sám sa trošku vyľakal. Božechráň, aby spolubývajúci opäť upadol do kómy! Treba ho ochrániť pred stresom, blyslo mu mysľou. Je to v záujme ich všetkých v izbe. Bol si však istý, že navidomoči vyostrené napätie medzi manželmi prestane iba vtedy, ak manželka odtiaľto čím skôr odíde. Obrátil sa teda k žene s núteným miernym úsmevom:

– Pani, asi by ste mali manžela nechať osamote, – povedal tichým hlasom a pristúpil k tlačidlu zvončeka pri svojej posteli. – Váš manžel potrebuje pokoj… Po tom všetkom, čím prešiel, teraz skutočne najviac potrebuje pokoj…

Na chodbe nad dverami izby zablikotalo červené svetlo. Po krátkej chvíli do izby vyľakane vtrhla bacuľatá sestrička. Jej zraku neunikla uplakaná žena, ale najmä pacientova strhaná, do smútku zahalená tvár a jeho vydesené oči. Zvrtla sa a vybehla za lekárom.

– Pani, poďme von na chodbu, – hlavný účtovník opäť zdvihol zrak k žene, – nechajme pána manžela oddychovať…

Lekár a sestrička vošli do izby a zatvorili za sebou dvere. O hodnú chvíľu ich znovu otvorili a vykročili na chodbu.

– Milá pani, prosím vás, nechoďte už dnu, – povedal pokojným hlasom mladý lekár. – Pán manžel dostal injekciu a už spí. Potrebuje si poriadne oddýchnuť. Ale ak chcete, zajtra už môžete prísť… Naďalej platí, že o niekoľko dní ho pravdepodobne pustíme domov…

Žena utierajúc si oči iba prikyvovala, nevládala sa pohnúť z miesta. Ešte dlho stála na chodbe ako obarená.

Hlavný účtovník bez slova prešiel popri žene do izby a zatvoril za sebou dvere. Zastavil sa pri posteli v rohu izby a s uspokojením sa pozeral na muža, ktorý s nápadne bledou tvárou, vysilený, zhlboka dýchajúc ticho spal spánkom spravodlivých.