Literárny fond odovzdal 19. septembra v bratislavskom Zichyho paláci ocenenia za najlepšie odborné a umelecké preklady zahraničných titulov. Slávnostný program sa začal udelením Ceny Blahoslava Hečka za celoživotné dielo, ktorú získal renomovaný prekladateľ maďarskej literatúry Karol Wlachovský. Prinášame skrátený text laudácie, ktorú predniesol spisovateľ, anglicista Otakar Kořínek.

... Cesta Karola Wlachovského k literatúre bola zložitejšia, než by sa na prvý pohľad zdalo. Študovať začal na Ekonomicko-inžinierskej fakulte SVŠT, kde zotrval iba dva roky – tak si vravím ako dobre, my literáti sme neprišli o vynikajúcu osobnosť – a napokon vyštudoval slovenčinu a knihovedu na FF UK. A najpozoruhodnejšie je, že maďarčinu nikde neštudoval, v tomto smere je samouk. V literárnej oblasti začal pôsobiť ako redaktor v Slovenských pohľadoch. Odtiaľ prešiel do vydavateľstva Tatran, kde bol postupne edičným pracovníkom, zástupcom šéfredaktora a napokon riaditeľom. Tu má na konte mnoho významných edičných počinov, ktorých výpočet by bol dlhý, ale hodno spomenúť za všetky jeden – bol dušou edície Zlatý fond svetovej literatúry. Predtým a, žiaľ, ani potom nie je v slovenskej literatúre taká systematická edícia, ktorá by sprostredkúvala slovenskému čitateľovi a slovenskej kultúrnej obci svetovú literatúru v takom rozsahu a zábere.

... Karol Wlachovský sa po roku 1990 pustil na diplomatickú dráhu. Stal sa kultúrnym radcom ČSFR na veľvyslanectve v Budapešti a riaditeľom Kultúrneho strediska ČSFR v Budapešti. Po rozdelení republiky ... bol zakladajúcim riaditeľom Slovenského inštitútu v Budapešti. K tomu pristupuje jeho pedagogická činnosť v Maďarsku. Poslucháčom slovakistiky prednášal na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti teóriu a prax prekladu (1993 – 1995), ako pedagóg hosťoval na Katolickej Univerzite Petra Pázmaňa v Pilíšskej Čabe (1996 – 2003). Prednášal tiež na Vysokej škole pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne a na Vysokej škole Sándora Kőrösiho Csomu v Békešskej Čabe (1995 – 1999).

Karol Wlachovský patrí medzi najvýznamnejších prekladateľov maďarskej literatúry 20. storočia do slovenčiny – ak už nechceme absolutizovať a povedať, že je najvýznamnejší. Vďaka dokonalej orientácii v maďarskej literatúre a osobným kontaktom so spisovateľmi vedel vybrať a preložiť ťažiskové diela modernej maďarskej literatúry – spomeňme napríklad Minútové poviedky a vojnovú drámu Istvána Örkénya Tótovci a Životné prehry F. Makru Ákosa Kertésza. Z obdobia 70. a 80. rokov minulého storočia možno pokladať za vrchol jeho vtedajšej prekladateľskej činnosti preklad noviel Dezsőa Kosztolányiho Večerné romance. ... Od konca 80. rokov dominujú v jeho prekladateľskej činnosti dve mená – Lajos Grendel a klasik maďarskej literatúry z prelomu 19. a 20. storočia Kálmán Mikszáth. Preložil takmer celoživotné prozaické dielo Lajosa Grendela a v slovenskej literatúre sa tento po maďarsky píšuci autor, dá sa povedať, udomácnil vďaka Karolovi Wlachovskému.

... Ďalšou stálicou na Karolovom prekladateľskom nebi je Kálmán Mikszáth. Doposiaľ vyšlo v jeho preklade 74 Mikszáthových prozaických diel v 9 zväzkoch. Celý edičný rad 75 diel vyjde v poslednom 10. zväzku (román Čudné manželstvo). ... Pri týchto prekladoch treba osobitne hodnotiť bibliografické poznámky, historické vysvetlivky a doslovy. K textom pristupuje aj z filologického aspektu, so skutočne podrobnou bádateľskou činnosťou. Popri Mikszáthovi sa prekladateľsky vrátil k maďarskému autorovi z prvej tretiny 20. storočia Dezsőovi Kosztolányimu a jeho významným románom Sladká vrahyňa a Škovránča.

Netreba hádam dodať, že jeho dielo sa dočkalo mnohých ocenení a vyznamenaní. [...] Medzi nimi sú napr. Rad Ľudovíta Štúra, Pro Cultura Hungarica, Rad Maďarského rytierskeho kríža, Cena Jána Hollého, Cena Maďarskej akadémie vied Jánosa Lotza, Cena predsedu Slovenskej národnej rady.

K vysokému vyznamenaniu Karolovi Wlachovskému aj v mene našich čitateľov úprimne blahoželáme a prajeme mu veľa tvorivých síl do ďalšej práce. Pri príležitosti prevzatia vyznamenania uverejňujeme jeden z najnovších prekladov čŕt Dezsőa Kosztolányiho.

Dezső Kosztolányi
Lekár a misa šošovice

Teraz mešťan preklína lekárov uslintanými ústami. Je bezohľadné, že lekár za misu jedla, možno práve za misu šošovice, opustí svoje miesto, zvlečie svoj lekársky plášť a skalpel hodí na zem, ako na poludňajšie zvonenie lenivý murár svoju naberačku. No, teda už len vzhľadom na tú lekársku etiku. Inde je materiál tehla a malta. Ale tu je materiálom kosť, svaly, nervy a krv. Lekár nemôže narábať so svojím vreštiacim, slziacim a krvácajúcim materiálom tak nezodpovedne ľahko ako iný majster s drevom, železom, alebo obchodník so svojím tovarom. Každý mešťan je zmierený s touto filozofiou, v hrdle prehltáva vyplakané slzy, lebo mešťan sa zakaždým rozcitlivie nad vlastným vreckom a vie byť nezvyčajne sentimentálny na úkor iného. Ale my úctivo vyhlasujeme odlišný názor.

Teraz v zime, keď topánka chudobného človeka požaduje kašu a nahý prst mu vykúka z topánky, ktorý vandrovný tovariš sa odváži vstúpiť do veľkého obchodu s obuvou, aby ukazoval svoje deravé topánky, odvolával sa na svoju chudobu a – bez peňazí – požadoval dobrú teplú obuv. Naša spoločnosť stavia na princípe daj-ber. Veľmi dobre vieme, že platiť treba za topánky, koláče a dobrú radu. Dobrovoľne neotvárame budiláre obuvníkovi, pekárovi a advokátovi a nepohoršujeme sa, ak obuvník, pekár a advokát štrajkuje, keď málo platíme. Ale ty, kto platíš obuvníkovi, keďže máš deravé topánky, zaraz skuhreš a búriš sa, ak ti treba poplátať nohu a lekár požaduje cenu za operáciu. Vari vyššie oceňuješ obuvníka než lekára, alebo väčšmi si ceníš topánky než svoje nohy? Je fakt, že táto spoločnosť, v ktorej sa každý drží svojho remesla a za to v podrepe požaduje svoju cenu, ale lekára postavila do akéhosi zastaraného romantického románového sveta, a kto sa zapodieva bolesťou, ranami a utrpením, už-už nadobudol bezmála takú úroveň, akoby stál mimo života a nemusí počítať s jeho nárokmi. Pokladáme za prirodzené, že nám prilepí náplasť na ranu. A my mu výmenou zase na jeho ranu prilepíme peknú zaokrúhlenú frázu. Pán doktor, neviem sa vám odvďačiť, že ste mi zachránili život, radšej vám ani nezaplatím. To je peštianska vďaka a maďarská povrávka. U nás sa chodí do lekárskej ambulancie ako do divadla. Všetci chcú voľný lístok a všetci hľadajú príbuzenské, priateľské zväzky s lekárom. Apelujú na srdce lekára, ktorého chorobopis bezpochyby nevyhnutne dojme, lebo denne sa s ním stretáva päťdesiatkrát, pacienti s tvrdým srdcom sú presvedčení, že lekárove srdce je mäkké ako maslo, zakaždým myslia iba na srdce, na srdce toho druhého, vždy myslia na svoj žalúdok, vlastný žalúdok, nikdy nie na žalúdok iného.

Avšak teraz sme zdesení: lekár je hladný, lekár nie je dobročinný kúzelník a milosrdný veštec, lekár nie je divotvorca, lekár vie vyliečiť katar žalúdka, no nie vlastný škŕkajúci žalúdok. Meštiak o ňom stratí ilúzie ako vidiecke dievča, keď prvý raz zazrie operného speváka bez dlhej brady, šable a krvi. Ale vážny a statočný človek teraz má pocit vhodnej chvíle, že treba skoncovať s hlúpymi frázami, v uhorskom vedomí treba utužiť, že lekárovu prácu treba oceniť peniazmi. Lekárovej drine za lacný peniaz prislúcha toľko milosrdenstva ako pacientovi, ktorého pod nálepkou chudoby ošetruje zadarmo, hoci zarába viac. Zvlášť sa nečudujme nad tým, že predáva psiu kožu, vedecké dedičstvo, ani nie za misu pečienky. ale za misu šošovice bez masti a navyše bez prílohy. Tragikomická situácia. Lekár je chorý. Pacienti, vyliečte ho!

Preložil Karol Wlachovský
Élet (Život), 11. januára 1914