Cez deň voľne ako páperie poletúvali ovzduším snehové vločky. V noci sa zdvihol studený vietor, narážal do okeníc a lomcoval železnou bránou. Hrmot, lomoz a vŕzganie boli vážnym varovaním pre všetkých, ktorí trielili nočnou ulicou. Jozef Hudec sa vydesene strhol zo spánku.

– Čuješ, ako hvízda vietor? – jemne potriasol manželku za plece. – Ako keby ani nebolo tretieho mája, ale skôr januára. Pozriem sa na vonkajší teplomer na okne.

– Ale prosím ťa! Čo bútoríš? – manželka rozladene rozsvietila nočnú lampu.

Hudec pristúpil k oknu. Chvíľku meravo hľadel na ortuťový teplomer, potom sa s hrôzou obrátil k žene:

– Ježišikriste! Mínus dva, ale skôr tri stupne pod nulou. Tu v meste. Tak aká môže byť zima v chotári? Viem si predstaviť, tam je určite až mínus päť stupňov. Ovocie je het! Nebudeme mať ani na ukážku, – beznádejne mávol rukou.

Predvčerom sa Hudcovci spolu kochali v záhradke krásou kvitnúcich mandlí, májových čerešní i marhúľ. Práve začínali kvitnúť aj skoré letné jablká, čo spravidla dozrievajú koncom júla. Ach, všetkému je koniec, daromne sme ošetrovali stromy, dumal zronený Hudec. Sedel na peľasti, hlavu mal hlboko sklonenú a bolo mu až do plaču. Prisadla si k nemu rovnako naladená manželka. Ju trápili kvety zničené mrazom. Vysadí nové, rozhodla sa. No dobre, ale kedy budú potom kvitnúť?

– Zajtra nepôjdem do roboty, čo sa dá robiť, odskočím do záhrady. Musím sa presvedčiť na vlastné oči… – riekol manžel unavene, s príchuťou smútku v hlase.

– Pôjdem s tebou, – pohladkala mu žena ruku. – Aj ja sa ospravedlním v robote…

Do rána už málom oka nezažmúrili. Vzdychali, prehadzovali sa na posteli. Hudcom strach o ovocné stromy priam lomcoval, až dostal triašku a niekoľkokrát musel na záchod.

O deviatej vyrazili. Muž mlčky šoféroval. Ozval sa až po dobrej chvíli:

– Dúfam, že Kokláčovci, tí naši premilení susedia, ani náhodou nebudú v záhradke, – podotkol. – Odkedy sme sa pohašterili, nemôžem ich vystáť…

– Ani ja, – pridala sa žena. – To ich neospravedlňuje, že sme mali trošku vypité, keď sme sa navzájom pourážali… Ale pravda bola na našej strane. Predsa nie my, ale oni nás očierňovali, doslova zlomyseľne špinili u spoločných susedov…

– Ale, nechajme to, vykašlime sa na nich, nespratníkov…

Keď odbočili z hlavnej cesty na makadam, zrak Jozefa Hudca skákal z jedného stromu na druhý. Iba sem-tam sa mu zdalo, že vidí rozkvitnutý strom. Aj ich listy boli plné vrások, pokrčené a kvety čierne, scvrknuté. Pod niektorými stromami, hlavne pod mandľami, marhuľami a skorými broskyňami, videl nápadne veľa opadaných, čiernych kvetov.

– Človekovi ide srdce puknúť pri pohľade na túto skazu, – poznamenal plný strachu. – Určite takto vyzerá aj naša záhrada.

Keď otvorili bránu a vkročili na pozemok, nechceli veriť vlastným očiam. Ako by sa boli ocitli na akomsi začarovanom ostrove, kde nevyčíňal mráz, kde nevideli po ňom nápadnejšie, do očí bijúce stopy. V tom májovom zubatom slnku až sa im hlava začala točiť od mámivej vône rozkvitnutých stromov. Mráz nespálil ani jeden. Čo najviac mohlo potešiť, na koncoch niektorých konárov zazreli z kvetu na kvet poletujúce včely. Manželia nenachádzali slov, ako vyjadriť svoje ohromenie nad toľkou krásou.

– Chvála Pánu Bohu, našu záhradu minul mráz, – spamätala sa žena.

– Aj susedovu, – dodal muž. – Len sa pozri aj na záhradu Kokláčovcov.

Manželku nezaujímala záhrada nenávidených Kokláčovcov. Rozbehla sa ku svojej kvetinovej a zeleninovej záhradke, aby sa presvedčila, či aj tu je všetko tak ako má byť. Ju teraz zaujímala jedine táto jej vyhradená časť záhrady a ani nezbadala, že manžel zaostal, že sa zastavil a štekom sa kutre v nejakej kôpke.

– Zuzka, poď sem! Na toto sa pozri! – zakričal Hudec.

– Prečo sa mám na to pozerať? Je to kôpka obyčajného dreveného popola…

– No dobre, ale ako sa sem dostal? Pozri, aj tam je kôpka, tam ďalej je druhá…

Manželku tie kôpky už vonkoncom nezaujímali, zvrtla sa, išla k svojim kvetinám.

Jozefovi Hudcovi sa v tom momente vyjasnilo všetko, keď zočil kôpky dreveného popola aj medzi stromami susednej záhrady Kokláčovcov. Mohol to byť jedine Ferko Kokláč, bleslo mu mysľou. Nemôže to nechať bez slova. Vzápätí sa aj rozhodol, ak je tu, poďakuje sa mu. V chate našiel fľašu kvalitného červeného vína. Rázne vykročil a zamieril rovno do susedov.

– Jozef, kam to ideš? – zakričala za ním manželka. – Hádam len nie ku Kokláčovcom, k tým premileným… Dokonca s vínom…

– Ale áno… Zaslúžia si, – riekol muž rozhodne.

Hudec našiel otvorené dvere, sused Kokláč sedel v kuchynke za stolom, akurát jedol praženú slaninu s cibuľkou.

– Ferko, veľmi ti ďakujem, – povedal podávajúc mu ruku. – Bez teba by som tu mal mrazom celkom spustošenú záhradu, stromy s čiernymi kvetmi, zmrznuté kvetiny… Doniesol som vínko, hádam nás rozohreje… Aj preto, aby sme zabudli na tie naše hádky, ktoré… veď vieš…

– Ale prosím ťa, – usmieval sa Fero Kokláč. – Zabudnime na to. Ženské táraniny! Ja ale mám tu v rezerve ešte z tej ohnivej hruškovice… Čo povieš? Kávu však nemám, som tu celé dva dni… Minula sa…

– Nič to, my máme. Tak poďme k nám! – navrhol ochotne Hudec.

Muži celkom rozjarení, v plnom porozumení prešli z jednej chatky do druhej.

– Anka, navar nám kávičku, – obrátil sa Hudec k manželke. – Ferko vraj už druhý deň nepil… Predstav si, mal službu ako zadymovač... Dve noci a deň tu čmudil, aby nepomrzli ani naše stromy…

– Je to pravda? – zagúľala očami Hudecová. – Uvarím, pravdaže uvarím, – dodala v rozpakoch.

Kokláčova ohnivá hruškovica urobila svoje, rozviazala jazyky, rozveselila spoločnosť. Kokláč sa priznal, sprvu ani nevedel, ako ísť na to zadymovanie. Keď počul, že májové mrazy môžu pochovať celú úrodu ovocia, siahol po literatúre a dočítal sa, čo a ako. Netajil, mal aj šťastie: na pozemkoch bolo dosť raždia, starej suchej trávy a všelijakých kúskov dreva, čo kadilo ako nejaký továrenský komín a dymom zalialo celé priestranstvo.

Hudecová od radosti a povzbudená hruškovicou mala rozpálené líca, keď vyložila na stôl svoje znamenité kapustníky. Hudec zasa bez slovíčka otvoril fľašu akostného červeného vína.

– Na zdravie! – všetci vstali, poháre zdvihli do výšky očí. – A na naše priateľstvo! – zvolali svorne ako na povel a štrngli si.