Spolok pre zachovanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši prednedávnom predstavil v poradí 6. Bánhedešský zošit. Publikácia obsahujúca 454 strán sa zameriava na starodávne povolania, nazývané tiež remeslá, súvisiace s ľudovým liečiteľstvom.

Kto chytí do ruky zošit, ktorého rozsah opäť súperí s riadne hrubou knihou, objaví príbehy miestnych obyvateľov, ktorí kedysi uzdravovali ľudí aj zvieratá. Spolčovali sa do cechov, preto ich nazvali remeselníkmi, a pracovali pre osoh svojho prostredia. Ako je napísané na náhrobnom kameni baby – v dnešnej terminológii babice, či pôrodnej asistentky, ňane Katy Ištvánky: „3030 RODIČKÁM BOLA PRI POMOCI / POKOJ PRACHU JEJICH! / NA TO NÁM SLOVO DAL / JEDINJ KRISZTUS PÁN / ZĎE JEN LIDSKÁ LÁSKA / ANJELSKÁ BUĎE TAM“. Ľudoví liečitelia predstavovali istotu v dedinskom prostredí, veď lekár bol odtiaľto ďaleko. Popri babiciach to boli barbieri či holiči, ktorých na Dolnej zemi nazývali holiari, felčiari a kováči.

Autorkou diela, ktoré vyšlo v slovenskom i maďarskom jazyku, je rodáčka z Veľkého Bánhedeša Mária Žiláková, recenzentkami sú Anna Ištvánová a Júlia Szabová Marloková a úlohy jazykového lektora sa zhostil Juraj Rágyanszki. Ako povedala predsedníčka Spolku pre zachovanie slovenských tradícií Jolana Pepová Tímárová, ona osobne pokladá zrod Bánhedešských zošitov za výzvu, poslanie, povinnosť. Má radosť z úspešne napĺňaného predsavzatia zachovať pre budúce generácie všetko, čo sa len dá o minulosti obce a jej obyvateľov.

– Dalo sa pri realizácii prvej publikácie predpokladať, že pôjde o celú sériu zošitov?

– Keď sme pôvodne hovorili o možnosti vydať Bánhedešské zošity, potešila som sa. Zanietenie pre tento projekt sa vo mne zrodilo, keď sme raz išli na Slovensko na návštevu a tam nám darovali množstvo zachránených dobových materiálov, objavených na pôjdoch v starých truhliciach, – vyznáva sa J. Pepová Tímárová. – Ukázala som ich docentke Žilákovej a aj ona ich považovala za pozoruhodné. Podnietili v nás množstvo tém.

– To znamená, že teoreticky máte v zásobe ešte aspoň tri Bánhedešské zošity?

– ... približne. Aj neustále prízvukujem Marike, aby si dávala pozor na svoje zdravie, lebo máme ešte veľa čo vykonať.

– Dobre vidím, že v každej knihe je téma, na ktorú možno ďalej nadväzovať? Mám pravdu, keď tvrdím, že sú to dejiny na pokračovanie?

– Tak veru, respektíve vždy sa objaví nejaké mimovoľné spojivo. Napríklad denník gazdovskej rodiny Kulíkovcov poukazuje na to, že aj oni sa venovali felčiarstvu. Špecializovali sa na kastrovanie koní. Žili oveľa skôr ako starý otec môjho muža, ktorý sa spomína v 6. zošite. V tomto diele je viacero tém, pri ktorých sa možno odvolávať na niektoré predchádzajúce zväzky. Vrstvy sa ukladajú jedna na druhú, Bánhedešania žijúci v rôznych dobách akoby odovzdávali prastaré vedomosti z generácie na generáciu. Potreba ich k tomu prinútila. Nebol naporúdzi zverolekár, ani obvodný či všeobecný lekár, tak si museli vypomôcť inak. Obrátili sa na liečiteľov, ktorí ich uzdravovali bylinkami, mastičkami alebo zariekaním či prikladaním rúk.

– Starý otec vášho manžela, predsedu miestnej slovenskej samosprávy Jána Pepa, bol tiež felčiarom. Nezanechal svoje schopnosti a vedomosti svojmu vnukovi?

– O felčiarstve v rodine sa hovorí dodnes. Môj muž zakaždým smúti nad tým, že v čase, keď sa na to mohol pýtať starého otca, tak neurobil. Na dôvažok bývali v spoločnej domácnosti. Starý otec ho mal veľmi rád, často mu rozprával o svojom živote, ale o tom, čo robil ako felčiar, s ním nehovoril. Žiaľ, dnes to už nemožno nahradiť. Starý otec sa venoval poľnohospodárstvu a popri tom napríklad aj kastrovaniu koní.

Vrátiac sa však k 6. zväzku musím dodať, že mám veľmi dobré pocity z prípravnej fázy. Zbieranie informácií doteraz nebývalým spôsobom aktivizovalo členov nášho Spolku. Každý sa snažil niečo nájsť, hľadal v zásuvkách, na pôjde, premýšľal, kto v rodine by si mohol niečo pamätať, nájsť dajaké dobové dokumenty. Veľmi sa teším súdržnosti, ktorú prejavila naša malá komunita. Myslím si, že výsledok si všetci vážia. Aj tento týždeň išli dve naše ženičky na návštevu na Slovensko a zobrali 4 knihy 6. zväzku ako darček príbuzným. Veľmi sa teším tomu, že sa chcú podeliť o náš spoločný úspech.

Pokoj prachu jejich!

V 6. zväzku Bánhedešských zošitov sa autorka venuje pomocným remeslám, ako sú baby, barbieri alebo ako im kedysi vo Veľkom Bánhedeši hovorili, holiari, felčiari a kováči. Babice a barbieri sa venovali ľudskému zdraviu, kým felčiari a kováči najmä zvieratám. Felčiari pomáhali liečiť rôzne neduhy, ale aj kastrovali kone. Kováči boli akýmisi ortopédmi dobytka. Len im namiesto zdravotných topánok nasádzali liečivé podkovy. Autorka sa venuje jednotlivým povolaniam v samostatných kapitolách, ba aj v komentároch.

– Pani docentka, v predchádzajúcom zväzku ste už naznačili, že šiesty diel bude venovaný práve liečiteľom. Odkiaľ ste vedeli, že sa pustíte do svojej obľúbenej témy? – opýtala som sa Márie Žilákovej.

– Raz sme sa pri večeri zhovárali s Pepovcami, keď si Janko spomenul, že jeho starý otec bol felčiarom. Ja som len oči otvárala, lebo keď som kedysi pracovala na knihe o ľudovom liečení Slovákov v Maďarsku, tak na Bánhedeši nikto ani len nespomenul, že by tam dakedy boli felčiari. To, že tam bol holiar, som vedela.

Všetky zväzky Bánhedešských zošitov sú vlastne také, že sa vždy dá v niečom pokračovať. Tému ľudových liečiteľov sme vložili do historického kontextu. Spočiatku mali všetci liečitelia právo vykonávať rovnaké zákroky, časom sa špecializovali na rôzne oblasti. Felčiari pôvodne tiež pomáhali ľuďom, neskôr sa venovali výlučne zvieratám. Napríklad pôrodníctvo sa rozvíjalo od staroveku, odvtedy existujú o ňom záznamy. Podobne o liečivých podkovách sa kováči učili z knižiek, čiže už o nich existovali dokumenty. Keď sme boli v roku 2020 na Slovensku, tam nám Juraj Antal ukazoval dôkazy o tom, že jeho stará mama liečila račími očami. Zaujalo nás to.

– Tejto téme je venovaná celá kapitola.

– Nakoniec vysvitlo, že račie oči mohli byť tie terapeutické pomôcky, ktoré sú odfotografované aj v knižke. Podľa maďarského výkladového slovníka je to zastarané pomenovanie pologuľatých zásobných teliesok nachádzajúcich sa v bočných stenách prednej časti žalúdka rakov riečnych, pomocou ktorých si vytvoria nový pancier. V ľudovom liečiteľstve ich používali ako liek proti nadmernej tvorbe žalúdočnej kyseliny, alebo na odstránenie cudzích predmetov z oka. Podľa výpovedí informátorov môže sa tak volať aj rastlina, ba aj všelijaké prostriedky predávané v lekárňach. Dokonca existovali aj cukríky pod týmto názvom. Ani som si nepomyslela, že by sa na ne mohol niekto pamätať. 90-ročná susedka v Bánhedeši si spomenula, že ona také cmúľala ako dieťa. Mali gáfrovú chuť. Ona je jednou z tých, ktorým na svet pomohla ňaňa Kata Ištvánka, ktorej náhrobný kameň vidíme na titulnej strane knižky. Sotva sme niečo spomenuli medzi ľuďmi a oni hneď zareagovali. Akoby boli len čakali na príhodnú chvíľu, aby to mohli povedať. Tak sme sa dozvedeli aj o pomníku. Celý bol zarastený. Po očistení sa objavil nápis. Doťahovali sme 5. zväzok a už sa objavila téma, ktorá priblíži históriu ďalšej významnej bánhedešskej rodiny, z ktorej pochádzajú aj Pepovci. Oni sa významne zaslúžili o zachovanie slovenských tradícií v obci. Do tejto felčiarskej rodiny patrí napríklad aj chýrna výšivkárka Anna Boťánska.

– S vaším dielom na tému ľudové liečiteľstvo sme sa stretli už aj pred rokmi. Je to vaša srdcová záležitosť?

– Určite. Tieto otázky som začala skúmať roku 1975. Veľmi dlho som sa pripravovala, lebo k takémuto výskumu sú potrebné mnohé, medzi nimi aj životné skúsenosti, aby sa človek vedel správne pýtať a na svoje otázky dostal aj konkrétnu odpoveď. Práve v knižke z roku 2009 táto vrstva nebola rozpracovaná do hĺbky. Keby sme začali skôr skúmať, určite by sme boli našli napríklad aj prísahu, ktorú museli skladať pôrodné babice. Učili ich aj krstiť deti, ktoré sa narodili také slabučké, že by sa asi nedožili krstu v kostole. Dokumenty o protokole evanjelického krstu sme však nenašli.

S Máriou Žilákovou sa možno na túto tému rozprávať bez prestávky dlhé hodiny. Jej nadšenie pre ľudové liečiteľstvo, ale aj angažovanosť pre vedu a láska k rodnej hrude sa jasne odzrkadľujú v 6. zväzku Bánhedešských zošitov. Táto publikácia sa tiež vydarila. Pyšná je na ňu nielen pätina Bánhedešanov, ktorí sa hrdia slovenskými koreňmi, ale aj tí, ktorí síce nemajú slovenských predkov, ale sú rodákmi tejto pozoruhodnej dolnozemskej obce. Vzhľadom na to, že publikácia je dvojjazyčná, stala sa spoločným imaním ich všetkých.

Erika Trenková

Foto: B. Püski-Liker