Pred 59 rokmi vyhlásili v Maďarsku 11. apríl za Deň poézie. Stalo sa tak na počesť narodenia významného maďarského básnika Attilu Józsefa (1905 ‒ 1937). V tento deň po celej krajine organizujú literárne večierky, prezentácie kníh, autorské stretnutia či recitačné súťaže s cieľom propagovať, ale aj podporiť tvorbu a publikovanie básnických diel.

Tento rok vyhlásil maďarský parlament za pamätný rok Sándora Petőfiho, a to pri príležitosti dvojstého výročia narodenia tohto svetoznámeho básnika slovenského pôvodu. My si Deň poézie pripomíname básňami významných maďarských poetov a tvorbou slovenských básnikov z Maďarska.

Attila József
Mama

Postojac zavše, myslím na ňu
už týždeň, iba na ňu, mamu.
Horlivo, slova nevraviaca,
s vŕzgavým košom na pôjd kráča.

Ja som bol ešte človek priamy.
Nech nechá ten kôš so šatami, –
kričal som od jedu a žiaľu, –
mňa nech vezme ta, na povalu.

Nezahriakla ma, len šla mlčky,
rozvešiavala potichučky
a šatstvo v lesku, šuchotavé
krúžilo, vialo vo výšave.

Nefňukal bych, aj pozde stonať,
teraz viem, aký obor ona,
sivovlasá, po nebi kráča,
svetličku v nebies vode máča.

Preložil Ján Smrek

*

Alexander Kormoš
Krídla na klinec!

Atmosférické poruchy
tu znemožnili let,
chudobné pero do ruky
a krídla na klinec!

Na vlnách družby sa hojdá
tá neprístupná loď,
pohla sa macocha-pôda,
nuž opatrne choď!

Vykúp sa, duša, vo víne,
a odkry si rany,
aj čo bolo sa pominie
zo sebaobrany.

Po schodoch stúpam dohora,
čo nikdy neboli,
zdanlivosť hádžem do mora,
no nič ma nebolí.

Pilíšsky Santov 1979

*

Endre Ady
Odhodený kameň

Sťa odhodený kameň, krajinka moja,
zvysoka sem, na tvoju zem padám znova.
Doma je tu tvoj syn, doma.

Navštívi ďaleké veže, smutný to hosť,
závratov a prebudení bolo už dosť.
Padá do prachu, z neho vstal.

Vždy túži preč a úniku tu niet.
...

Preložil Imrich Fuhl

*

Eva Fábiánová
Až prídeš ku mne
(Zabudni)

Až prídeš ku mne, zabudni na svet.
Zabudni na milióny zomierajúcich.
Zabudni na správy, čo si počul v tme.
Chcem ťa vo svetle a nechcem súcit.

Zabudni na predstaveného, čo ťa naštval.
Zabudni na milenku, ktorá ťa nechala.
Zabudni na peniaze, tých nikdy nebude viac.
Chcem len teba, ja nie som tôňa.

Tieň nie je vždy ten istý, často sa mení.
Ja potrebujem jednoduchých, ale priamych ľudí.
Zabudni na tiene a buď – ako vždy – skvelý.
Chcem len teba a nechcem okolo seba ruiny.

Ak stojíš na rázcestí, nezvoľ si útek.
Zabudni na prenasledovateľa, oddýchni si.
Zabudni na cestu: čo je za a čo je pred.
Chcem len teba a inšie nechcem nič.

Až prídeš ku mne, príď len sám.
Zanechaj doma aj svoje myšlienky,
nech už aj ony si odpočinú od teba.
Zabudni na všetko okrem jedného – mňa.

*

Gábor Kara
Nebude to dobre

Raňajšie omše už dávno
nie pre nich znejú.
Tí farári sú už v penzii,
alebo sa vrátili k Bohu.
Žijeme ďalej
bez viery a požehnania
na našej zemi banánového tvaru
bojac sa stúpania cien.
Čakáme Božie slovo,
ale bojíme sa ho hlásať.
Nebude to dobre
takto bezradne.

*

Gregor Papuček
Zmiluj sa

Povedz nám, Bože, čo len s nami bude,
prečo v tom svete stále vládne päsť?
Prečo nám vietor cudzie nôty hudie,
prečo musíme toľko krivdy niesť?

Prečo nám piesne unikajú do hmiel,
prečo sa všetko v cudzie premení?
Prečo ten, čo tu volal do hôr, zomrel,
ostali po ňom iba ozveny?

Dosť bolo, pane, už tých krutých skúšok,
dovoľ nám užiť aspoň jeden dúšok
z pramienka čo tu pre nás vyvieral.

Zmiluj sa, nech nám aspoň nádej speknie,
bo v našom kraji už aj kameň mäkne,
a puká srdce podpilíšskych brál.

Budapešť 19. júla 1993

*

Juraj Dolnozemský
Šaňovi
(Alexandrovi Kormošovi, 1941 ‒ 2020)

Do sĺz je
zahalená
každá veta.

Báseň písaná
do druhého sveta.

Joj, tak ako,
ako ďalej?

Čas sa míňa, vrcholí,
váha,
chce pri túžbe zastať.

Človek je smrteľný,
na úspechy čaká,
trvalé sympatie hľadá.

Pokolenia do výšin hľadia,
pokrok s pokojom ladia.

Múdrosť, smelosť
v Božích rukách je.

Nech tak bude,
ako On Večný chce.

Veď my
do tajnosti zahalení sme.

*

Sándor Petőfi
V rodnom kraji

Na týchto ja zrodil som sa stranách,
na nížiny krásnej šírych pláňach,
toto mesto, rodné moje, skoro
aj dnes sťaby piesní plné bolo
dojky mojej, čo mi húdla ústy:
„Chrústy moje, žltokrídle chrústy!“

Stadiaľto som šiel čo chlapec-dieťa
a sa vrátil, človek znalý sveta.
Hej, dvadsať liet pominulo sa mi,
medzi smútkami i radosťami.
Dvadsať liet... jak voda medzi prsty.
„Chrústy moje, žltokrídle chrústy!“

Kdeže ste, vy spoluhráči dávni?
Čo len jeden nech sa vidieť dá mi!
Tuto vedľa mňa si posadajte,
že už muž som, zabudnúť mi dajte,
že už dvadsaťpäť mám, z dúm nech pustím.
„Chrústy moje, žltokrídle chrústy!“

Sem a tam, jak vtáča nepokojné,
myseľ moja poletuje voľne,
ako keď med zhromažďuje včela,
všetky pekné spomienky si zbiera,
za milými miesty v beh sa pustí...
„Chrústy moje, žltokrídle chrústy!“

Zas som decko, hijó, koník ľúby,
jazdím, pískam na píšťalke z vŕby,
na koníku trstinovom jazdím,
napájam ho pod odkvapom každým,
keď sa napil, v cval ho ženiem pustý...
„Chrústy moje, žltokrídle chrústy!“

Večerné sa rozhlaholia zvony,
unavil sa jazdec už, aj koník,
domov idem, v náruč pestúnkinu,
uspávanky, čo jej z perí plynú,
počúvam, až sen sa na mňa spustí...
„Chrústy moje, žltokrídle chrústy!“

Preložil Ján Smrek