O novej knihe Gregora Papučka: Memoáre alias
pamäti rodáka starobylej dedinky Pleš (dnes Mlynky)

Tkanivo ako symbol osudu

Hovorí sa, že vety, ktoré sa začínajú osobným zámenom „ja“, veľa o nás prezrádzajú. Svedkami pravdivosti tohto vyhlásenia sme v každodenných rozhovoroch, pri čítaní krásnej literatúry v prvej osobe, či pri lektúre spomienkovej literatúry: denník, autobiografia, kronika, memoáre. Tieto žánre sú zvlášť vhodné na sebavyjadrenie. O tom svedčí aj citovaná veta: „A ja, na slovenskom brde tkaný...“ (s. 59) z najnovšej publikácie Gregora Papučka. Autor sa v tejto vete nepriamo priznáva k svojmu pevnému slovenskému povedomiu. Tkanivo ako výsledok tkania symbolizuje jeho osud, zároveň pripomína aj techniku písania. Aj z tohto kontextu môže vychodiť jeho snaha napísať dielo autobiografického charakteru s beletristickými črtami. Do centra novej knihy kladie priebeh vývinu svojej slovenskej identity a s ňou súvisiace zápasy a výhry v multikultúrnom prostredí.

V dvojitej úlohe

Výrazná osobnosť slovenského literárneho, kultúrneho a verejného života v Maďarsku Gregor Papuček (1938 Mlynky/Pilisszentkereszt), autor rozsiahlej, úctyhodnej, tematicky a žánrovo rozvetvenej tvorby, z ktorej podľa našej mienky vyniká hlavne jeho básnické dielo. Doteraz mu vyšlo až osem samostatných básnických zbierok, ktorými si zaslúžil uznanie tak doma, ako aj v širšom slovenskom svete. Pritom je spoluautorom, či redaktorom viacerých antológií a knižných publikácií. Po lyrických opusoch prednedávnom prekvapil svojich čitateľov prozaickou knihou s názvom Memoáre alias pamäti rodáka starobylej dedinky Pleš (dnes Mlynky). Novú publikáciu možno pokladať za akési pokračovanie jeho monografického diela Mlynky a okolie (2000), avšak v rámcoch iného, v Papučkovej tvorbe zatiaľ neprítomného žánra, spomienkovej prózy. Tým, že zo svojej monografie preberá historické fakty a zapracuje ich do prerozprávaných príbehov napĺňajúc ich osobnými zážitkami, vyhovuje aj žánrovým požiadavkám memoárov/pamätí. Naraz zastáva dve funkcie: je narátorom, súčasne aj hlavnou postavou, či očitým svedkom dianí, z ktorých sa vyspovedá subjektívne a autenticky. Knižka s tvrdým obalom vyšla s pričinením Neziskovej verejnoprospešnej spoločnosti SlovakUm, s. r. o., v roku 2023 s podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Text do tlače pripravil technický redaktor Zlatko Papuček.

O názve novej knihy

Na prvý pohľad sa nám názov zdá byť obyčajná jednoduchá oznamovacia veta, avšak pri opätovnom čítaní si môžeme všimnúť, že sa v nej nachádzajú viaceré implicitné (nepriame) odkazy súvisiace s témami, ktorým sa Gregor Papuček ako subjekt, básnik, publicista, prekladateľ, iniciátor a organizátor literárneho života Slovákov v Maďarsku, regionálny historik, zberateľ pilíšskych ľudových piesní atď., celý život venuje. V tomto zmysle sa nám preto žiada náš prvý dojem o titulnej vete čiastočne modifikovať. Máme síce dočinenia s jednoduchou, no viacnásobne rozvitou vetou evokujúcou autorom preferované námety nachádzajúce sa aj v jeho pamätiach. Tie sa týkajú jeho vlastného života prebiehajúceho v tesnom spojení s dianiami odohrávajúcimi sa v spoločnosti a v živote slovenskej/pilíšskej národnosti v minulosti a súčasnosti.

Kľúčové pojmy titulu: „memoáre“, „rodák“, „dedinka“

Gregor Papuček si pri tvorbe titulu premyslene vybral kľúčové pojmy, o ktorých (medziiným) mienil prehovoriť vo svojich memoároch. Sú to „memoáre“, „rodák“, „dedinka“, ku ktorým pripojil výrazy dopĺňajúce ich obsahovú náplň. V prvom slovnom spojení „memoáre alias pamäti rodáka“ je nadradený vetný člen „memoáre“ bližšie rozvitý nezhodným prívlastkom „rodáka“. Z kontaktu týchto dvoch komponentov vyplýva aj vzťah privlastňovania poukazujúci na pôvodcu novej publikácie.

V druhom slovnom spojení „(rodáka) starobylej dedinky“ sa význam slova „dedinka“ rozširuje o zhodný prívlastok „starobylý“, čo možno pokladať za ustálený, na základe archívnych materiálov podložený atribút vypátraný a zavedený autorom do sféry verejnej mienky, používaný v jeho poetickej tvorbe, v argumentačnej stratégii a vo vzťahu k rodisku. Vyjadruje sa tu aj jeho lokálna identita a láska k Mlynkom. Ich starobylosť sa zvýrazňuje pripojením historického názvu vrchoviny „Pleš“ a súčasný názov „Mlynky“, vytvorený v 18. storočí vtedajšími obyvateľmi okolitých slovenských dedín.

„A ja, na slovenskom brde tkaný“

Signalizované obsahové priority v titule knihy vizuálne dopĺňajú čiernobiele fotografie z rodinného archívu. Vyniká z nich fotoportrét mladého muža zachyteného v dobovej vojenskej rovnošate, na mieste akejsi cvičnej mobilizácie. Snímka je umiestnená v centre predného obalu, čím sa naznačuje, že rozprávanie sa bude krútiť okolo dávneho mladíka, dnes už doyena pilíšskej vrchovskej poézie, zo spätného pohľadu, JA rozprávačom – autorom/hlavnou postavou, v prvej osobe jednotného čísla. V tejto súvislosti citujeme autora: „Táto knižôčka je iba subjektívny výber tých udalostí, na ktoré s najväčšou láskou spomínam a ktoré azda najväčšou mierou ovplyvnili to, akým smerom sa môj život uberal a stále uberá.“ (s. 126)

Autor do knihy zaradil 62 krátkych príbehov v chronologickom slede. Miestami však rozprávanie vybočí z aktuálneho príbehu a rozvetví sa na jeho menšie zložky cyklicky dopĺňajúc a rozširujúc ich význam napríklad aj formou vsuviek či komentárov až v ďalších epizódach. Sledujeme to napríklad vo vstupnom príbehu Brieždenie, kde sa nadhodí problematika asimilácie (pomaďarčovania) prostredníctvom školstva. Táto téma pokračuje hneď v nasledujúcej epizóde Zlaté perličky z histórie podpilíšskych Mlynkov (s. 8) vložením vsuvky do textu o školských spomienkach autorovej matky z prvého desaťročia 20. storočia týkajúcich sa pomaďarčovania slovenských priezvisk a zemepisných názvov. V inej časti – Dobrý atrament sa nedá vygumovať, alebo oslavy „maďarských“ turistov – sa odvoláva na svoje historické výskumy a uvádza príklady na pomaďarčené priezviská a zemepisné názvy z bezprostredného prostredia rodiska. Kompletné naratívy o dominantných tematických okruhoch sebavýpovede autora má v kompetencii poskladať čitateľ.

Memoárové rozprávanie sa začína lyrickým návratom autora do obdobia svojho narodenia a končí sa stručným Doslovom osemdesiatpäťročného narátora. Medzi týmito dvomi pólmi plynul jeho život v Mlynkoch, kde nasával do seba slovenskú reč a slovenskú identitu vyznávanú jeho milovanými rodičmi, ktorej napriek pre národnosti nepriaznivým podmienkam medzivojnového obdobia, vojnových, povojnových a neskorších rokov ostal verný a všemožne sa snažil prinavrátiť aj svojich asimilovaných rodákov k slovenským koreňom. Slovenská identita bola a je preňho vrodeným a prirodzeným fenoménom, z čoho sa vyznáva najčastejšie priamo aj v novej knihe: „Ja študujem v Békešskej Čabe, v slovenskom gymnáziu – nemôžem inde, veď len tam je takéto gymnázium.“ (s. 56); „Ja, Slovák, som im rozumel.“ (s. 64); „Chodieval som tam ako slovenský básnik.“ (s. 88); „Ja nie som Maďar, ale Slovák!“ (s. 96). Aj v skutkoch sa prejavuje ako Slovák: vybojuje synovi slovenské krstné meno Zlatko, vybavuje slovenskú sekciu škôlky, založí slovenskú samosprávu, ako vojak z povolania vedie literárny krúžok v slovenskom gymnáziu, a to všetko v Budapešti. Vďaka slovenčine sa stáva tlmočníkom, prekladateľom a uznávaným básnikom.

Papučkovým memoárom pridávajú na význame najmä tieto faktory: uviedol do slovenskej literatúry v Maďarsku nový žáner – memoáre popretkávané ukážkami vlastnej poézie. Podáva v nich široký záber historického prehľadu nielen života pilíšskych Slovákov: štúdie, literárny život, doškoľovanie v Petrohrade, osobný život, čím sa dielo stáva prameňom poznávania zo subjektívneho aspektu autora, pričom nadobúda aj dokumentárny a edukačný charakter.

Katarína Maruzsová Šebová

Foto: Zlatko Papuček