Spomienka na Jozefa Viktorina organizovaná pešťbudínskymi Slovákmi má už pevné miesto v mojom vlastivednom kalendári. Iniciatíva Kazimíra Kápolnaya z VIII. obvodu Budapešti osadiť pamätnú tabuľu J. Viktorina na škole vo Visegráde spred vyše desiatich rokov sa pretavila do každoročného stretávania na výročie jeho smrti.

Tento „slovenský výtečník“ dvadsaťdva rokov slúžil ako katolícky kňaz vo farnostiach Starého Budína, Budína a Vyšehradu. My si ho pripomíname predovšetkým ako významného slovenského národovca, organizátora slovenského literárneho a kultúrneho života. A nielen to. Zanechal nezmazateľné stopy aj ako priekopník vlastivednej osvety. V čase jeho vyšehradského pôsobenia už len máločo pripomínalo lesk a slávu tunajšieho života uhorských panovníkov takej veľkosti ako Karol Róbert, Ľudovít Veľký, Žigmund Luxemburský, či Matej Korvín. Ešte menej zrod Horného hradu za panovania Bela IV. a takmer nič pôvodný Vyšehrad na „Sibrik-dombe“, ktorého slovanský názov lokalita dodnes nesie.

Veru tak! Viktorin prekročil rámec svedomito vykonávanej duchovnej služby rímskokatolíckeho kňaza, on sprítomnil tunajšiu slávnu i tragickú históriu pre súčasnosť a súčasnosť naplnil hrdosťou na odkaz predkov, ktorý rozširoval vtedajšie duchovné obzory. Bol prvolezcom ľudovej vlastivedy, stal sa takrečeno zakladateľom cestovného ruchu v Uhorsku. Nielen pred 150 rokmi, ale dodnes čerpáme z Viktorinovho odkazu. Toho si boli vedomé mnohé osobnosti na slovenskej a najmä maďarskej strane Dunaja. Odborný hostiteľ našej spomienky, pracovník Maďarského národného múzea – Múzea Mateja Korvína vo Vyšehrade Péter Gróf každoročne „vyťahuje“ na svetlo našej pozornosti nové a nové súvislosti Viktorinovho pôsobenia vo Vyšehrade. Tohto roku využil neveľkú vzdialenosť (ani nie 10 m) medzi hrobmi Viktorina a básnika Lajosa Áprilyho a priblížil nám ukážku z jeho diela Vyšehradské obrázky. Áprily v krátkej črte popisuje odvahu J. Viktorina osadiť kríž na pamiatku Kláry Záchovej na vystupujúcom brale pod Horným hradom. Nateraz si nespomínam na existenciu podobného príkladu v slovenskej spisbe.

Hlavným usporiadateľom tohto podujatia je Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti, preto kladenie vencov začali poslanci tejto samosprávy: Monika Szelényiová, Eva Gedőová a Kazimír Kápolnay. Potom nasledovala Slovenská samospráva Budapešti: Edita Hortiová a Pavol Beňo, za Slovenský inštitút položil veniec Levente Galda, za Slovenskú samosprávu II. obvodu Budapešti Júlia Horváthová a Ľubomíra Fallerová (zo zákulisia, lebo ako konštatovala: dve veci naraz nevie robiť), za Slovenskú samosprávu III. obvodu Budapešti: Edita Hortiová a Alžbeta Galdová, za Slovenskú samosprávu IV. obvodu Budapešti Anna Kutnyánszka, za Slovenskú samosprávu VI. obvodu Budapešti Mária Sutyinszká, za Slovenskú samosprávu XIII. obvodu Budapešti Zuzana Hollósyová, za Slovenskú samosprávu XIV. obvodu Budapešti Pavol Maulik. Za miestnych visegrádskych hostiteľov Péter Gróf a Tamás Mikesi. Veniec zo Slovenska priniesla rodina Schwarzovcov v mene Miestneho odboru Matice slovenskej v Petržalke. Zároveň sme položili venček aj v mene Ruda Fraňa zo Senváclavu.

V roku 2022 v marci uplynie 200 rokov od narodenia J. Viktorina. Péter Gróf navrhol pri tejto príležitosti vycestovať do jeho rodnej obce Zavar pri Trnave. Veľmi dobrá myšlienka! Budeme sa musieť na slovenskej strane pousilovať, aby sme nezaostali za úctou akú preukazujú Viktorinovi v dnešnom Maďarsku. Pamätná tabuľa, ktorá pripomínala jeho narodenie na rodnom dome, je v súčasnosti v obecnom depozite...

Jozef Schwarz

Foto: Ľubomíra Fallerová