Božie slovo osemnástej nedele skrýva v sebe veľké bohatstvo myšlienok. Ak by sme si ich chceli všetky priblížiť, v skratke by sme ich mohli asi takto vymenovať:

– Ježiš je tak žiadaný, že zástupy ľudí, len čo sa dozvedia miesto jeho pobytu, putujú za ním,

– Ježiš sa ich ujíma,

– preukazuje im svoju lásku a milosrdenstvo, keď spomedzi nich uzdravuje chorých,

– opravuje správanie svojich učeníkov, ktorí chcú rozpustiť zástup a poslať ho preč od Ježiša – necháva ich pri sebe, vo svojej blízkosti, pretože on je darca, ktorý rozdáva dary v hojnosti pre tých, ktorí prichádzajú za ním,

– naznačuje budúce ustanovenie Eucharistie – vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom – znova jediný on je darca a apoštoli sú iba poverení rozdeľovať jeho dary, ohlasovať radostnú novinu, uzdravovať a sýtiť ľud slovom a sviatostným pokrmom.

Koľko činnosti v jednom deji, ktorý nám opísal evanjelista Matúš. Prekrásne vyjadrené a zachytené ľudské črty Božej otcovskej starostlivosti voči človekovi.

Na jednu dôležitú vec sme ale zabudli, ktorá bola hneď na začiatku. Ježiš sa odobral loďkou na pusté miesto do samoty. Pred toľkou činnosťou, ktorú konal, považoval za potrebné dôkladne sa pripraviť. Na to využil Pán Ježiš samotu. Miesto na ticho, pokoj, modlitbu, kontempláciu. Nie na začiatku, ale uprostred, pretože aj predtým konal svoje dielo ohlasovania, uzdravovania. Vždy to takto robil, od samého začiatku verejného účinkovania. Vtedy odišiel najprv na púšť. Do samoty, do priestoru, kde bol sám so svojím Otcom. Aj keď sa tu zamiešal ešte niekto iný, so svojimi pokušeniami, ktorý tam nemal miesta. Ten ale neuspel a dostal hneď drvivú porážku.

Práve vo chvíľach samoty, kam sa Kristus uberal, nachádzal odvahu a posilu nasledovať vôľu Božiu a nie svoju vlastnú. Dať prednosť slovám Božím a nie svojim. Práve tu, na opustenom mieste, vstupuje Ježiš do hlbokého a dôverného vzťahu s Otcom. Tu sa v tej najplnšej miere rodí jeho poslanie. Ale samota u Krista – to nie je žiadne pasívne ničnerobenie. To je chvíľa aktívnej modlitby, prítomnosť Božia v tom najplnšom slova zmysle.

Aj ja by som sa chcel zamyslieť nad miestom samoty v našom ľudskom živote. Nie tej, ktorej sa tak veľmi bojíme, ktorá sa nám zdá niekedy veľmi dlhá a pred ktorou tak veľmi radi utekáme. Ale samoty, v ktorej môžem stretnúť toho, kto je mojím Otcom, láskavým Otcom, ktorý ma miluje do krajnosti. V ktorej môžem zakúsiť a prežiť to najväčšie požehnanie. Samoty, v ktorej môžem objaviť nový rozmer a zmysel svojho ľudského života. Život Boží. Pre ktorý som stvorený. Nie som predsa len nejakou vecou. Tie boli stvorené pre človeka. Ale som človek, ktorý bol stvorený pre samého Boha, pre Boží život. Pre spoločenstvo s Bohom.

Vo svete, v ktorom žijeme, sme všetci poznačení silnou túžbou niečo v živote dosiahnuť. Niekto túžbou postaviť dom, iný napísať knihu, vynájsť niečo dôležité, alebo získať nejakú cenu, či aspoň urobiť niečo užitočné a dobré pre iných. Považujeme sa za schopných niečo v živote dosiahnuť. Ak začneme dávať príliš veľkú váhu a pripisovať veľký význam výsledkom našej práce, začne v nás dozrievať niečo nezdravé, mylné presvedčenie, že náš život je akási tabuľka, na ktorej ktosi vyznačuje body. Čím ich je viac, tým je väčšia naša hodnota. Odovzdávame seba pred akýchsi rozhodcov, aby nás hodnotili. Sme inteligentní, pretože nám niekto pripisuje vysoký inteligenčný kvocient. Užitoční, pretože nám niekto ďakuje. Sympatickí, pretože sa niekomu páčime. Dôležití, pretože nás niekto považuje za nenahraditeľných. Sme hodnotení, lebo sme úspešní!!! Stačí jeden neúspech a všetko sa zrúti. A čo potom?

Žiť kresťanským životom znamená žiť vo svete, ale bez toho, aby som sa stával jeho vazalom či dokonca otrokom. Moju vnútornú slobodu mi nikto nemôže zobrať. A tú môžem nielen rozvíjať, posilňovať, ale aj nadobúdať vedomie o nej práve vo chvíľach samoty.

Toto robil Ježiš – odchádzal na opustené miesta, do samoty, k modlitbe. Tam sa slobodne rozhodoval pre plnenie Otcovej vôle.

V samote totiž môžem počuť hlas toho, kto k nám prehovoril už veľmi dávno, oveľa skôr, ako sme my boli schopní povedať čo len jediné slovo. Stretnúť toho, kto nás vyliečil skôr, než sme my boli schopní urobiť prvé gesto na pomoc iným. Kto nás oslobodil oveľa skôr, ako sme my boli v stave oslobodiť iných. Kto nás miloval už dávno predtým, než sme mohli kohokoľvek milovať my. V takejto požehnanej samote objavujeme, že byť je oveľa dôležitejšie ako mať a že naša hodnota spočíva v niečom oveľa vyššom, ako sú len naše úspechy a výsledky nášho úsilia. V samote zisťujeme, že náš život nie je vlastníctvom, ktoré treba len brániť, ale aj darom, s ktorým sa treba podeliť. Že láska, ktorú sme schopní vyjadriť, je len úlomkom lásky, ktorá je oveľa väčšia. Že nový život, ktorý bol splodený, nie je len naším vlastníctvom, s ktorým môžeme narábať ako chceme, ale darom, ktorý treba prijať s láskou a vďačnosťou.

Toto sa musíme učiť – vytvárať v zhone každodenného života priestor opusteného miesta, samotu na modlitbu, rozjímanie, aby sme takto posilnení Božou prítomnosťou aj my vo svojej činnosti plnili Otcovu vôľu, a nie tú svoju.

Stanislav Brtoš